autor: Martin Kiss; interpret: Tiger Lillies; 06.11.2019; Divadlo Archa, Praha
The Tiger Lillies sa vrátili do pražského Divadla Archa odohrať svoj kabaret života. Tridsiate výročie kapely oslávili nekončiacou ováciou zo strany publika. Dosiahli to neúnavnou prácou neustále tvoriť a naživo to šíriť medzi svojich fanúšikov.
Pred tridsiatimi rokmi mal Martyn Jacques nápad na kapelu. Dnes by sme ten žáner, ktorý sami vymysleli, nazvali dark cabaret. Vychádzal z raných gotických kapiel, punkovej drzosti a provokatívnych myšlienok Bertolta Brechta. Zrod kultovej kapely vyznieva rovnako surrealisticky ako celá ich prezentácia. Jacques jednoducho napísal do novín, že hľadá basáka a bubeníka a našiel v nich celkom stabilnú oporu. Adriana Huga za bicími nahradil Mike Pickering a jeho neskoršie Jonas Golland. Kontrabasistu Phil Butcher po odchode zastúpil zakladajúci člen a multiinštrumentalista Adrian Stout.
Kto dôverne pozná pražskú scénu, tak vie, že výberová akustika sa nachádza v Divadle Archa. To je to správne miesto na stredne veľké koncerty určené pre fajnšmekrov. Napríklad taký Michael Gira sa sem vracia práve kvôli zvuku. Britské trio Tiger Lillies nielen z tohto dôvodu. K Prahe majú špeciálny vzťah. Hrali tam dva roky po Nežnej revolúcii. Už v kapitalistickej krajine, kedy boli ešte takmer neznámou barovou kapelou. A privítal ich tisícový dav. Odvtedy sú tam ako doma. Dôvod? Riaditeľ pražského divadla, kde hrali už po niekoľkýkrát, v jednom rozhovore spomínal, že za ich popularitou stojí zmes absurdného humoru podobná Jaroslavovi Hašekovi či Václavovi Havlovi. V Divadle Archa si našli stálu scénu a pravidelne sa tam vracajú. Dokonca tam odohrali aj jeden britsko-český projekt Here I Am Human!, v ktorom sa museli od českých hercov naučiť aj niekoľko slovíčok v ich jazyku.
Táto dôveru sa prejavila na blízkom vzťahu s fanúšikmi, o ktorom môžu aj lepšie predávajúci hudobníci len snívať. (Dark) kabaret nespočíva len v hre na akordeón a v štýle spevu, ale aj v koncepčnom divadelnom predstavení. Trio má z dnešného pohľadu skoro až tematický make-up klaunov, ale nemá to nič spoločné so slávnou komiksovou postavou Jokera.
Tragédia života je podávaná textami a skvelou aranžérskou prácou s minimalistickými melodickými linkami, ktoré sú napríklad pílkou, druhý inštrument kontrabasistu, čo je tiež súčasťou choreografie. Znie to niekedy ako slovohra s akordeónom a všetkým možným na čom bubeník vyrába dodatočné zvuky, zatiaľ čo pomocou protézy predvádza grimasy pre pobavenie publika.
Skladby míňali témy mladosti, vzťahov a závislostí, všetko so silným satirickým podtónom. Schopnosť rozosmiať, roztancovať, ale aj nechať publikum zamyslieť sa nad životom je vzácna. Asi takto by som si predstavil modernú adaptáciu kabaretnej hudby osemnásteho storočia ópiového Londýna. Vrele odporúčam zažiť na vlastnej koži.
