autor: Radoslav Lakoštík; fotografie: Natália Rjabininová; interpret: The Aristocrats, 17.11.2019, Bratislava MMC
Takmer štyri roky dozadu sme písali o bratislavskom koncerte The Aristocrats ako o orgiastickom muzicírovaní modrej krvi. Každý, kto aspoň trochu pozná toto medzinárodné trio určite vie, kam mierili naše kvetnaté asociácie. Čo sa zmenilo s odstupom štyroch rokov a v akej forme sme zastihli The Aristocrats v roku 2019?
Kým v roku 2015 The Aristocrats promovali ich ďalší kladne prijatý album Tres Cabaleros, v súčasnosti je aktuálne v poradí ich ďalšie štvrté štúdiové CD s názvom You Know What…? Bez toho, že by sme podrobili CD You Know What…? komplexnejšej kritike, treba nahlas povedať, že trojica dala opäť dokopy silný materiál, ktorý nepodliezol vysoko nadstavenú latku s rovnocenným skladateľským vkladom všetkých zúčastnených. Od svojho rovnomenného debutu v roku 2011 konštantne ukazujú, že studnica ich nápadnej muzikality nevyschla.
Či už ide o nekonečný rad hosťovaní alebo autorskú tvorbu, zoznam je, nadnesene povedané, nekonečný. Marco Minnemann, bubeník, skladateľ a v neposlednom rade multiinštrumentalista v súčasnosti promuje sólovým album My Sister. Okrem hostí ako Alex Lifeson z Rush, na albume veľkou mierou spolupracoval aj náš gitarista Dávid Kollár (za pozonosť stojí skladba My Sister). Basgitarista Brian Beller aktuálne prezentuje sólovkou Scenes from the Flood s desiatkami hostí, ktorí nepotrebujú ďalší komentár. Sú medzi nimi esá ako John Petrucci (Dream Theater), Joe Satriani či Gene Hoglan (Devin Townsend, Death, Testament). Gitarista Guthrie Govan je, čo sa týka sólovej tvorby, z partie najskromnejší. Na konte ma len jeden sólový album Erotic Cakes z roku 2006, zato jeho schopnosti naplno zamestnáva posledné roky skladateľ filmovej hudby Hans Zimmer. Za spomenutie stojí, že spoločne s Marcom Minemanom tvorili niekoľko rokov kapelníkov pre ďalšieho velikána Stevena Wilsona.
Tvorba The Aristocrats má svoje značné obmedzenia. Drží sa v mantineloch rockového tria, ktoré naplno čerpá len a len zo svojej virtuozity, nápaditosti a limitov inštrumentácie. The Aristocrats sú rockové trio len naoko. Pre svoju versatilnosť im nerobí problém majstrovsky zvládať tradičné žánre ako blues, jazz, funky, metal a vlastne všetko, čo koketuje s gitarovou hudbou. V ich prípade s vlastným rukopisom a dôvtipom.
Výbornou cestou, ako pochopiť flexibilitu a muzikalitu, je práve cez ich sólovú tvorbu, ktorá ponúka ďaleko viac, než sa dá všimnúť pri samotných The Aristocrats. Obzvlášť Marco Minemann v tomto ohľade naozaj pôsobí ako hudobný chameleón, ktorého deň musí podliehať iným časovým zákonitostiam. Ak počítame všetky jeho sólové albumy, presiahneme číslo 30, ak nahliadneme na všetky jeho spolupráce, dostaneme sa cez číslo 200 (!). Toľko drobné ohliadnutie sa za aktivitami jednotlivých členov.
Dnešok – dovolím si povedať bez zbytočnej predkapely – začínajú The Aristocrats plnohodnotný, viac ako dvojhodinový koncert. Zvuk piesne Mule Train tradičného amerického pop/country/folkového speváka Franieho Lainea plynule prechádza do zbesilého začiatku overenej otváračky Blues Fuckers. Nasleduje soundtrack „zlej hudby k zlému pornofilmu“ skladba D-Grade Fuck Movie Jam. Bryan Beller si uzurpuje rolu hlavného moderátora a zabávača večera. Srší z neho nefalšovaný americký temperament a sebavedomie.
Každá zo skladieb je nám servírovaná s príbehom. Tornádo uprostred „netornádovej“ Kalifornie: Desert Tornado, ilustrovaný knižný príbeh o daždi z kúskov mäsa a jeho vysvetľujúce „vedecké“ hypoteźy: Meat Shower, Gutrieho skladba Last Order o znamení zvonca a objednávke posledných drinkov či opus venovaný lupičom gitár Bryana Bellera: The Ballad of Bonnie and Clyde. Skladby sú servírované s talentom barových bavičov. To bol len sekundárny, avšak nie zanedbateľný sprievod hlavného hudobného programu. Slovo si často berie aj Marco Minemann a divákov baví milými vsuvkami v slovenskom jazyku.
Dôležité bolo, že humor a nefalšovaná radosť bola citeľná aj v hudbe samotnej. Hoci všetky skladby majú pri Aristocrats svoju pevnú štruktúru, priestor pre improvizáciu je samozrejme veľký. A práve tu neprekvapujú Govan, Beller a Minemann len divákov, ale samých seba a seba navzájom. Ich pódiová komunikácia je preto show samou o sebe. Pri tomto type muzikality je možno zaujímavejšie pozorovať ako rýchlo sa vedia dostať z „chybných“ úskokov a ako rýchlo vedia zamaskovať nedokonalosti, ktoré sú v ich prípade devízou.
Práve takéto detaily z nich robia najpovolanejších a najzaujímavejších vo svojom obore. Povedzme si na rovinu. Nie je ľahké zapĺňať inštrumentálnou hudbou – hoci patríte medzi úplnú svetovú špičku – kluby po stovkách zvedavcov. A aby sa vám to podarilo, musí prísť aj obligátne bubenícke sólo. A hoci by sa zdalo, že v ére youtube nedokáže prekvapiť nič, vidieť niektoré Minnemannove techniky na vlastné oči – hlavne ekvilibristiku s paličkami – vyráža dych. Detto Gutrie Govan. Fascinujúcejšie ako rýchlosť pri ňom bolo sledovať majstrovské ovládanie celej palety farieb svojho nástroja a nevydaných alikvót. Nezabúdajme, všetko s nadhľadom a humorom bez kŕčovitej pózy.
V tomto ohľade mal tento večer smolu Bryan Beller. Napriek stene postavenej z jeho basového aparátu, na niektorých miestach veľmi zanikalo to čo, nemá byť len cítené, ale jasne artikulované. Tento problém však ide na vrub akustike priestoru viac ako samotnému Bellerovi. Nepomohla ani snaha zvukára pohybujúceho sa po celom priestore MMC. A čo sa zmenilo s ohľadom na posledný koncert pred štyrmi rokmi?
V MMC sme našťastie nenašli miesta na sedenie ako naposledy, i keď treba povedať, že tento názor by si našiel aj svojich oponentov. The Aristocrats sme po štyroch rokoch zastihli s novým, minimálne rovnako chytľavým repertoárom obohateným o plnohodnotný stand-up performance. O odzbrojujúcej muzikalite sa nemá cenu rozširovať, tej si je vedomý každý, kto v deň osláv Nežnej revolúcie venoval slobodu nielen slovu, ale aj hudbe. S ohľadom na minulé vystúpenie oceňujem aj zaradenie skladby Flatlands, ktorá naposledy neodznela. Považujem ju za to najsilnejšie, čo sa dá v tvorbe The Aristocrats nájsť.
Setlist:
1.Mule Train (Frankie Laine cover)
2.Blues Fuckers
3.D-Grade Fuck Movie Jam
4.Spanish Eddie
5.When We All Come Together
6.The Ballad of Bonnie and Clyde
7.Get It Like That
8.Last Orders
9.The Kentucky Meat Shower
10.Desert Tornado
11.Flatlands
12.Smuggler’s Corridor
