Svet je nádherné miesto, ktoré si stále stráži a uchováva svoje tajomstvá. Oplatí sa za ním vycestovať a objavovať ho. Ak však nemáte čas ani prostriedky, skúste to aspoň cez hudbu, ktorá k vám prehovára univerzálnym jazykom. Nepotrebuje tlmočníka, iba sprostredkovateľa.
V multikultúrnej Prahe má word music scéna svoje stále miesto a jedným z nich je Palác Akropolis. Kto by to bol povedal, že do pavlačového sídliska, bude chodiť hrávať celý svet. Do priestoru zatieneného Žižkovskou vežou na pomedzí kultúrneho domu a parížskeho salónu zavítalo trio Alash.
Hoci máme dnes takmer všetko na dosah, stretnutie s tradíciami je čoraz vzácnejšie. Zvyky etnických kmeňov postupne zanikajú, lebo staršina vymiera a mladí sa sťahujúci za prácou do veľkých miest. Hudobné prejavy dávnych kultúr možno síce napodobniť v inom než v prirodzenom prostredí, ale vytráca sa z nich to magické čaro dané prírodou, klímou, spôsobom života… Hrdelný spev z centrálnej Ázie, konkrétne z Tuvy zo severu Ruska pri hraniciach s Mongolskom, sa vyvíjal popri kočovaní po pastvinách a údoliach. Zažiť ho na autentických festivaloch v mongolskej stepi je stále čoraz náročnejšie, preto sme radi aj za takéto koncerty.
Kto sa zaujíma o tento fenomén, ten určite už počul o Hun Hur Tuu, alebo sa k nemu doniesla zmienka o Alash, ktorá ho prezentuje a interpretuje trošku inak. Mladšia generácia nomádov prevzala štafetu v popularizácii mongolskej hudby, no nerobia to tak priamočiaro ako The HU. Talent, ktorý dostali do vienka, rozvíjali ako absolventi na hudobných školách v Kyzylu – v epicentre hrdelného spevu. Tam ich učili, ako spojiť dva rôzne tóny súčasne – alikvótnym spôsobom. Po zvládnutí tejto techniky sa vybrali do sveta šíriť evanjelium svojej kultúry.
Ako nomádi sú zvyknutí na cestovanie a pražskému publiku sa zdôverili, že len tento rok boli deväť mesiacov mimo svojej domoviny. Vysvetlili tým spustnutosť svojich miest s tým, že kým iné národy stavali chrámy a paláce a boli pripútaní k svojmu kúsku zeme, oni zveľaďovali svoju kultúru, ku ktorej nepotrebovali nič iné len príbehy, jednoduché nástroje a vlastný hlas. V presvedčení, že tradičná hudba sa musí neustále vyvíjať, hudobníci jemne vypĺňajú svoje kompozície západnými vplyvmi a vytvárajú tak vlastný a jedinečný štýl, ktorý je svieži a nový, napriek tomu v súlade s ich tuvánskym hudobným dedičstvom.
Trio malo na javisku pred sebou mikrofón a poukladané rozličné nástroje. Poväčšine išlo o strunné inštrumenty s vlascami vyrábaných z konských chvostov a bubienky zo zvieracej kože – z materiálov, ktoré sú dostupné pre lovcov aj pastierov. Symbióza s prírodou, čo človek berie, tomu dáva ďalší zmysel bez zbytočného plytvania.
Názov Alash je podľa rieky tečúcej cez severozápad Tuvy. Keď hudba stíchla jeden z členov zoskupenia rozprával o nomádstve a vysvetľoval zmysel niektorých skladieb. V nich spievajú o prirodzenom kolobehu života a smrti, v ktorom je ľudské telo chatrnou schránkou zaznamenávajúce dianie okolo seba. Tieto myšlienky dávajú von skrz spev, ktorým rozvibrujú nielen hlasivky, ako aj zvyšné časti tela. Tých techník predviedli hneď niekoľko napr. sygyt – imitácia spevu vtákov, či kargyraa – spojenie vysokého a nízkeho registra, pričom sa aj publikum napojilo na toto rozvibrovanie. Zaujímavé, že na scéne pôsobili takmer staticky, na rozdiel od mnohých spevákov krútiacich sa vo svojom hereckom prejave. Pokojne sedeli na stoličkách, kým ich vnútorné aj vonkajšie orgány prežívali otras.
Na záver ešte s veľkou pokorou poďakovali obecenstvu a vyzvali ho k zakúpeniu merchu, ktorého výťažok išiel na podporu vzdelávania tuvaskej mládeže. Aj vďaka takýmto aktivitám sa môže pokračovať v tejto nádhernej a veľmi náročnej tradícii.
autor: Daniel Hevier ml.; interpret: Alash; 28.11.2019; Palác Akropolis, Praha
