V poradí už 11. ročník hudobného festivalu Colours of Ostrava sa presťahoval do nového industriálneho areálu banského komplexu Hlubina, od čoho si organizátori sľubovali nielen vyšší počet návštevníkov, ale aj skvalitnenie služieb, či úplne novú atmosféru. Je však otázne, do akej miery sa im tieto ciele podarilo naplniť.
Colours of Ostrava je na festivalovej mape dobre známy artikel, ktorý prináša farebné variácie šedej Ostrave, kultúrnu rozmanitosť, či hudobné inovácie sa aj tento ročník snažil priniesť to najlepšie zo súčasnej hudobnej scény World music. A išlo im to spočiatku veľmi dobre, keď sa produkcii podarilo zabookovať Bjork, The Flaming Lips, ZAZ, Allanis Morisette, Bobbyho McFerrina, Animal Collective, Parov Stelar band, či mnohých ďalších interpretov. Aj napriek obrovskej rane v podobe zrušenia vystúpenia hlavnej hviezdy festivalu Islanďanky Bjork (je stále záhada, či to bolo skutočne kvôli problémom s hlasivkami, kedže približne v tom čase vystupovala na polskom Opener festivale), ktorú však nahradili post rockový géniovia z Mogwai, či pre návštevníkov zaujímavá voľba psy-trance interpreta z Izraela Infected Mushrooms, je možné usúdiť, že o samotný festival po hudobnej stránke je postarané viac než výborne.
No bohužiaľ výborný hudobný program neboli schopné adekvátne vyvážiť ďalšie zložky festivalu. Už hneď na začiatku nášho festivalového dobrodružstva po výborne značenej ceste k festivalu, sa návštevník dostal do nebezpečného dopravného chaosu, ktorý tvorili nielen automobily, ale dokonca aj návštevníci, ktorí prišli po svojom. Chaos, obrovské rady, hodinové fronty na lístky, či ďalšie čakanie na dôkladnú prehliadku sa stali akýmsi folklórom festivalu počas prvých dní a organizátori môžu byť šťastní, že nikto neprišiel k úrazu. Počiatočnú nervozitu a chaos však vystriedal dočasný pocit blaha, keď sme si uvedomili zvrátenú krásu areálu, železného monštra, z ktorého bolo cítiť ľudskú prácu a utrpenie minulosti. No utrpenie sme cítili asi všetci, keďže podlahy areálu boli tvorené „stružkou“ (predstavte si veľké kamene, po ktorých chodíte, a pri každom dotyku so zemou vám členok ide vyskočiť z nohy), betónom a raz za čas sme videli aj nejakú tú trávičku, ktorá vďaka svojej miniatúrnej ploche nemala ani šancu konkurovať ostatným povrchom. Areál, ktorý bol viac menej veľký a únavný, bol naplnený ľuďmi až za hranicu možností. Neustále klaustrofobické prúdenie s davom po koncertoch, či neuveriteľné 40 minútové fronty na akékoľvek nápoje sa spolu s čistotou záchodov stali najvášnivejšou témou diskusií nielen na festivale, ale hlavne na internete, pričom dokázali dočasne zatieniť aj nadšené reakcie návštevníkov z vystúpení Mogwai, či Infected Mushrooms.
Od piatka sme si po organizačných prísľuboch zlepšenia sľubovali lepší a krajší festivalový deň. Ten už mal aj napriek nepriaznivému počasiu plnohodnotný charakter, keď sa začalo hrať na všetkých scénach v areáli. Hudba ozývajúc sa zo všetkých častí areálu spríjemňovala pobyt, no bohužiaľ bolo veľmi náročné sa dostať na niektoré scény vzhľadom na ich obmedzenú kapacitu, a tak sme väčšinu času strávili pred hlavnými scénami, ktoré nám priniesli famózne vystúpenia Dana Bártu s Illustratosphere, či po ňom fenomenálneho Bobbyho McFerrina, ktorý vo svojom veku dokázal rozprúdiť dav. Autor legendárneho hitu „Don´t worry be happy“ na pódiu pôsobil neuveriteľne skromne a úprimne, pričom nechával skôr vyniknúť sprevádzajúcu trojicu beatboxerov, či Dana Bártu, ktorého si pozval na pódium. Vystúpenie sa nieslo v pokojnom duchu tolerancie a rešpektu, no to už sa na druhej scéne pripravoval akordeonista Celso Pina, ktorý najbližšiu hodinu hral do tanca kolotočárske melódie, pri ktorých sa vám pred očami zjaví Natalia Oreiro z telenovely Divoký Anjel. Po ňom však prišiel skutočný skvost v podobe Antony and the Johnsons, ktorý odohral spolu s Janáčkovou filharmóniou neuveriteľne emočný a citlivý koncert, plný zimomriavok a úprimných úsmevov. Antony, s výzorom profesora Snapea z Harryho Pottera (niektorí ľudia v dave kričali zaklínadlá) bol prekrásny. Citlivé melódie vážnej hudby produkovala filharmónia, ktorú dotváral Antonyho hlas, ktorý si neodpustil ani posolstvo o zlých korporáciách, ktoré ničia prírodu, aj napriek tomu, že hlavný partneri festivalu patria dlhodobo medzi najväčších znečisťovateľov životného prostredia v ČR ( ČEZ, Accerol Mittal, OKD, Železiarne). Ale očividne mu to neprekážalo a dokončil koncert s úsmevom na perách. Po emočne lahodnej uspávanke konečne prišiel uragán.
The Flaming Lips na čele s Wayneom Coyneom patria medzi kapely, ktoré jednoducho musíte naživo zažiť. Ich bezprostrednosť, oddanosť svojej veci, či exhibicionizmus frontmana boli cítiť z každého tonu, či pohybu, ktorý vydali. Šialené kostými mimozemšťanov, komparz z návštevníkov (predovšetkým z nežnejšieho pohlavia), farebné animácie, delobuchy, konfety, to všetko patrí k šou. Čo sa však stalo, tak ako už je zvykom na Colours, keď vystupuje nejaká energická šialená kapela, tak sa nestretla s takým pochopením publika (s vekovým priemerom okolo 36 rokov), ktoré by si zaslúžili, a tak po počiatočnom nápore pred hlavný stage (je asi zvykom na Colours vždy sa postaviť pred hlavnú scénu keď je veľké meno na plagáte) sa počas koncertu vyprázdňuje, až zostanú len tí verní, ktorí vedia oceniť aj tento typ interpreta.
Festivalová sobota sa opäť niesla v podobnom duchu, nepriaznivé počasie, veľké rady na pivo, všade veľa ľudí, takmer žiadny sprievodný program (zlatá Pohoda) a tak čakáme na večerných interpretov. Predovšetkým francúzska ZAZ odviedla výborný výkon, aj keď jej vystúpenie sa podľa nás nehodilo na obrovské pódium, pretože na ňom nedokázalo vyniknúť kúzlo šanzonu a radšej by sme ju privítali v komornejšej atmosfére, no aj tak to stálo za to. No na druhej strane Allanis Morisette, ktorá prebrala pomyselné miesto headlinera pod odpadnutí Bjork, na plnej čiare sklamala. Zlý spev, prejav, nuda, a tak sa radšej schovávame v neďalekej čajovni, ktorá má aspoň kúsok trávnatej plochy. No skutočný objav soboty bol pre nás Hugh Masekela. Blízky priateľ Nelsona Mandelu a bojovník proti apartheidu bol famózny, a pritom nešlo ani tak o hudbu, ktorá nás donútila tancovať, ale predovšetkým o charizmu a energiu, ktorú vydával tento viac než 70- ročný pán, ktorý si v živote pretrpel viac, než si kto môže predstaviť. Jeho životný optimizmus, slová tolerancie a lásky v nás zanechali dojem a nútili nás premýšľať o tom, ako môže láska a vytrvalosť zmeniť nenávisť a strach.
Nedeľa bola pre nás hodinovým hotelom, keďže celý deň pršalo a my sme nemali žiadnu motiváciu (v programe) ísť na festival. Veľmi zvláštny pocit, ktorý sa sme ešte nikdy necítili, no nakoniec sme sa premohli a išli sme aspoň na vystúpenie Finka. Bývalí rešpektovaný Dj vydavateľstva Ninja Tune teraz v úlohe folkového pesničkára spieva a hrá citlivé melódie, uhrančivým hlasom vyvoláva emócie, no blížiaca sa búrka nás núti utiecť z jeho inak podmanivého vystúpenia. A nielen z vystúpenia Finka, ale aj nasledujúcich Parov Stelar Band, ktorý určite patril medzi výborné vystúpenia.
Colours of Ostrava v novom priemyselnom areáli nás nepresvedčil. Rešpektujeme, že to bol prvý ročník v novom areáli, ktorý aj podľa vyjadrenia organizátorov nebol zvládnutý bez chýb, no na profesionálny festival s dlhoročnou tradíciou to jednoducho nebolo dobré. Aj napriek rekordnej návštevnosti 31 000, festival trpel nedostatkami, vyššími cenami, stratou komfortu a absenciou plnohodnotného sprievodného programu. Avšak tieto nedostatky sa dajú do budúceho ročníka odstrániť, a nám tak neostáva nič iné ako veriť, že to tak bude. Pravdepodobne sme len rozmaznaní Pohoda festivalom v Trenčíne, no Colours of Ostrava 2012 išiel tento rok kvalitou nižšie, ako by sa patrilo.
Autor a foto: Lukáš Osvald/Musicpress