Bobby McFerrin v úzadí, soundtrack Anthonyho a Wayne a jeho rádioaktívne ruky
Kvapky dažďa jemne dráždili nový areál Colours of Ostrava každý deň. No nedovolili prerušiť umelecký zážitok, ktorý bol ponúknutý niekoľko krát do dňa. Lebo každý deň poskytol Colours zaujímavé dramaturgiu, ktorá vystupňovala v niekoľkých vrcholoch.
Niektorí namietali, že susedné scény a služby nepostačia na celodennú a celovečernú zábavu. Ale pritom zabudli na fakt, ktorý odlišuje „Farebnú Ostravu“ od iných festivalov. Je pravdou, že COS je zameraný predovšetkým na hudbu, ale posledné roky má dôležité miesto v jej programe aj ostatné druhy umenia (divadelné, výtvarné, filmové a rôzne happeningy ktoré sa konajú po celom meste). Hlavne však nie sú koncerty časovo tlmené, ako to býva na iných festivaloch (v priemere 45 minút hrací čas) s cieľom zahrať novú tvorbu a vysypať čo najviac hitov. Koncerty v Ostrave trvajú minimálne hodinu a dostanú sa k nemu aj kapely, ktoré nehrajú v atraktívnych časoch. Svoj priestor má tvorba, ktorá sa inde nestihne hrať. Umelci majú väčšiu časovú slobodu, ktorú využijú na zaujímavejšiu koncertnú interpretáciu. A slovenské a české kapely nie sú utopené a tlmené na úkor zahraničných hviezd. Jediná nevýhoda tejto výhody spočíva v náročnosti udržať pozornosť. Býva to problém keď vidíte takýchto šesť, alebo sedem koncertov za sebou. Aj v tento deň preto mnohí nemohli vidieť napríklad zaujímavý punkový kabaret z Nórska – Katzenjammer s veľmi atraktívnym obsadením, či Bratov Ebenovcov, ktorý okúzlili svojou všadeprítomnou skromnosťou, či Dana Bártu, ktorý je považovaný za jedného z najcharizmatickejších českých hudobníkov.
Dan v poslednom období hudobne skrotol. Jeho psychadelické výlevy sú už minulosťou a ani jeho popové obdobie ho veľmi neláka. Bártov hlas dospel a stáva sa z neho špičkový európsky spevák s vokálnymi schopnosťami, ktoré ho radia k iluzionistom hlasového prejavu typu Bobbyho McFerrina.
Bobby je svetová trieda a ten typ umelca pri ktorom nikdy neviete ako bude jeho koncert vyzerať. Rád improvizuje a nestavia si svoju dramaturgiu na dopredu presné tóny. V Ostrave vystúpil na scéne, ktorá nie je pre neho typická. Veľké javisko je pre McFerrina skôr príťažou, na ktorej stráca kontakt s divákmi. Skôr než koncert pripomenulo jeho vystúpenie improvizované jam sessions. To by bolo v poriadku, keby boli do deja zapojení aj ľudia. Bobbyho hlas je stále unikátny a jeho technika a nápady ktoré s ním predvádza je na žasnutie. No chýbala v tom akási logika, napätie a vyvrcholenie. McFerrin vystúpil s vokálnou skupinou WeBe3, kde mu David Worm robil hlasom perkusie s rozoznateľným zvukom dupáku, čineľov aj prechodov. Joey Blake zas Bobbymu sekundoval a dopĺňal ho v hlasových intervaloch. Tretím do partie bola Rhiannon, ktorá pôsobila veľmi energicky a jej entuziazmus úplne zatienil Bobbyho (ne)snahu. McFerrin bol viac menej v úzadí a svoj priestor veľkoryso venoval svojmu vokál friendly. To bolo sympatické, no na druhej strane ľudia boli zvedaví predovšetkým na neho. Nechceli sa pozerať ako stojí v „tieni“ a pôsobí nevýrazne a ustato. Ani najväčšia devíza jeho koncertov, keď prítomných ľudí vtiahne do deja a stane sa z nich živá kapela nebola dotiahnutá do konca. Boli len záblesky tejto komunikácie a koncert mal asi iba jedno, dve miesta keď mohli ľudia responzionálne odpovedať na McFerrinove hlasové hrátky. Väčšinou prebiehal hudobný dialóg na javisku. Obsahoval aj vtipné momenty, keď jedna takáto improvizácia vyústila do hudobnej hádky. No takýchto sviežich momentov bolo veľmi málo.
Rozpačito dopadlo aj vystúpenie kapely Tamikrest, ktorú mnohí pasujú za nástupcov legendárnych Tinariwen. Na ich veľkosť zatiaľ nedorástli. Pôsobili príliš ustráchane, bez emócií, niektorí jej členovia dokonca vyzerali, ako by sa ocitli na pódiu náhodou.
A práve emócie mali byť najsilnejšou zbraňou tohto púštneho blues rockového world music. Lebo ťažký osud kapely, ktorá prežila občiansku vojnu, nepokoje a pochovala niekoľkých svojich blízkych sa mala premietnuť do hudby.
Koncertnou interpretáciou akoby symbolicky pochovali všetko čo sa o nich píše za tú najčernejšiu burku sveta. Keby smutnú bluesovú gitaru s plačlivým lamentom podporili alebo aspoň kontrastovali ostatné nástroje, bolo by to v poriadku. Ale basgitarista ako by bol úplne inde a preto sa rytmika sypala. A jačavý vokál hlavnej speváčky súperil s gitarou o najvyšší tón, čo určite nie je v úmysle ich kompozícií. Nakoniec to dopadlo tak, že táto kapela pôsobila zaujímavejšia „na papieri“ než na javisku. Našťastie Colours of Ostrava nie je tieňom jednej kapely, ale farebnou dúhou niekoľkých desiatok, preto výraznejšie sklamania sa skryli za vrcholy festivalu. Aj piatkový večer ponúkol dva takéto piedestály. Každý z nich reflektoval hudbu svojím spôsobom. A to aj rôznym uhlom pohľadu na pódiovú prezentáciu.
Antony Hegarty ((Antony and the Johnsons) so svojím famóznym hlasom spojil umelecké ambície s Janáčkovou filharmóniou. Bolo to reflektovanie hudobného osudu jednotlivca s niekoľko násobným telesom. Tento kolos nerozdrvil Antonyho v záplave nôt, ale dychovo sláčiková plechová intenzívna interpretácia ešte viac umožnila Antonymu umocniť jeho pocity. Dojemnosť, sentimentalitu, veľkosť, plachosť, clivosť aj radosť. Pocity lietali vo vzduchu, no na javisku sa odohrával plynulý príbeh. Koncepčnú suitu s meditatívnym nádychom na tému svetla, prírody a ženskosti obklopovali a dotvárali staré Antonyho piesne. Antony pôsobil na scéne démonicky, metafyzicky, nie ako človek ale ako anjel ktorý práve ľudstvu rozpráva posolstvo zmieru a lásky s tajomným koncom a večnou otázkou nad ktorú niet odpoveď. S rozhrešením aj vydesením nad minulosťou a budúcnosťou. Inokedy pripomenul tvorbou aj štylizáciou, ako by sme pozerali na filmové plátno a na hrdinu s jeho životným soundtrackom.
Hypnotický začiatok s veľkým plátnom na ktorom sa premietali halucinačné výlevy sa zlial do ženského tela. Z jeho lona postupne vyskákali muzikanti. Najdivokejšie z nich práve Wayne Conye. Ani nie vkročil, ale vyrútil sa medzi v obrovskej bubline a zgúľal sa do ľudí, ktorí si ho pohadzovali, ako desiatky balónov, ktoré spolu s ním vyprskli. Psycho divadlo mohlo začať. Hodina aj pol. Za aký čas dokážeme my ľudia zošalieť? Za akú dlhú dobu vieme zo seba zvliecť oblek našej doby a zanimalizovať? Spevák a dvorný skladateľ Wayne Coney nie je od toho ďaleko. Svoju šialenosť a zároveň genialitu skrýva v kútiku svojho oka. Ten pohľad ktorým na vás pozerá z javiska vraví za všetko. Vidíte, že v ňom nie je niečo v poriadku. A možno iba prekukol celé divadlo s názvom svet. Toto všetko stelesnil do Flaming Lips.
Divoké vlny skreslených gitár, dupot basových liniek, dimenzované bicie a nad tým všetkým divoký tripózny Waynov hlas. Celý zvuk Flaming Lips znie akoby sme sa pohybovali na tripe. Asociácie ktoré sa premietajú v našich hlavách, keď počujeme ich zvuk, v Ostrave Flaming Lips premietli do svojej projekcie. Zvyšok ponechali v hudbe a maličký kúsok aj vo výraze Waynovej tváre, ktorá mu bola detailne zaberaná. Hyperaktívny Wayne fuckoval na celý svet. Raz sa správal ako drogový guru, inokedy ako mediátor nášho vedomia. V mnohých jeho gestách boli dvojzmysly, či symboly, v iných iba „obyčajnosť“ rockovej šou. Pôsobivé bolo, keď si nasadil gigantické ruky z ktorých vystreľovali lasery. Flaming Lips nie sú iba unikátnym rockovým divadlom, kde vizuál prevláda a hudba je iba balastom. Je súčasťou tejto syntézy a možno ešte dôležitejšia. Naťahovaná gitara usadla v dokonalej symbióze s naťahovaným Waynovym hlasom. Miestami bolo počuť, že Wayne ju ešte viac predĺžil, aby v jeho legáte na chvíľu zanikla.
Flaming Lips po hudobnej stránke ťažko niekam zaradiť, lebo v ich tvorbe sa prelína množstvo žánrov a inšpirácii. Je možné v nich počuť napríklad ranný Pink Floyd, nádych psychedelického bluesu, či impulzy v obskúrnych kapelách šesťdesiatich a sedemdesiatich rokoch, punkovú nasrdenosť a tajomné vízie Franka Zappy. Nakoniec sami sebe sú jednou veľkou inšpiráciou. Táto hodina aj pol bola ako ilúzia. No nevyprchala. Mohol po tomto ešte niekto chcieť vidieť ďalší koncert? Mohol, ale načo?
autor: Daniel H. ml. / Musicpress.sk
