Dá sa konštatovať, že vývoj rocku dospel k prelomovej etape. Od svojho zrodu v Spojených štátoch amerických začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia bol v nasledujúcom desaťročí výrazne ovplyvnený britskou beatovou hudbou. Neskôr prechádzal eklektickým vývojom, šíril sa po celom svete a vytváral hybridné spojenia s veľkým množstvom iných hudobných štýlov, včítane národných foriem.
V súčasnosti už rock viac-menej vyčerpal inšpiratívne zdroje anglo-americkej proveniencie a prestal byť dominantným žánrom v oblasti populárnej hudby. Natíska sa preto otázka, či dokáže nájsť nové kreatívne cesty prostredníctvom fúzií s inými žánrami, ako napríklad hip-hop a techno, alebo tiež za pomoci inovatívnych stimulov, pochádzajúcich z hybridného miešania sa so štylistickými elementami tých krajín, v ktorých sa rozšíril.
Túto otázku si kladie ako prvú autorka knihy, Yvetta Kajanová, profesorka muzikológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá má na svojom konte nespočetné vedecké publikácie zaoberajúce sa históriou jazzu a rocku ako aj evolúciou ich estetických princípov.
Relatívne jedinečná práca v doterajšej literatúre tohto druhu prezentuje výsledky výskumnej činnosti založenej na podrobnej analýze hudobných štruktúr a typických zvukových charakteristík rocku. Autorka obhajuje svoje tézy odkazujúc na niektoré významné kompozície, ktoré sa v priebehu desaťročí vryli a stále pretrvávajú v pamäti publika, a uvádzajúc transkripcie celých desiatok hudobných príkladov s ich typickými elementami ako sú riffy, hooks, basové línie, harmonické postupy, rytmické patterny bicích nástrojov a vokálne party.
Vďaka asimiláciám a spracovaniam uvedených prvkov rozličnými hudobníkmi, interpretácia rockových diel prerástla do istého druhu improvizovanej prekomponovanej formy, v ktorej hudobník, “performer”, ak nie je priamo skladateľom, preberá aspoň úlohu “tlmočiaceho” interpreta.
Presný notový záznam (transkripcia) nie je, samozrejme, pri improvizácii vždy možný, a tak fixácia hudobných parametrov je závislá od pamäti poslucháčov alebo od zvukového záznamu. Partitúry klasickej hudby obsahujú sériu interpretačných pokynov, ktoré indikujú skladateľove intencie; notový zápis včítane akcentov je daný a musí byť rešpektovaný.
Avšak, na rozdiel od klasických kompozícií, spôsob interpretácie v rocku (a v jazze) – čokoľvek máme v daných žánroch pod interpretáciou na mysli – je odlišný. Vstupujú v nej do hry blue notes, posuny akcentov, variácie akordov, práca so zvukom a jeho farebnými odtieňmi. Niekedy ide o improvizáciu individuálnu, inokedy kolektívnu, o improvizáciu buď speváka alebo iných členov skupiny.
Počas svojej sedemdesiatročnej histórie rocková hudba neustále sledovala aktuálne trendy. Vývojom prechádzali až dodneška aj riffy, hooks a cover verzie, aj ked tieto sú založené na opakovanom používaní už predtým ustálených schém. Kajanová opatrila text veľmi podrobným poznámkovým aparátom, vďaka ktorému čitateľ v istom zmysle prekvapivo objavuje fakty ako napríklad, že riff v kompozícii I Feel Fine od Beatles pochádza z afro- kubánskej hudby.
Vo svojich analýzach autorka berie do úvahy niektoré základné koncepty hudobnej fenomenológie a nadväzuje na smery, načrtnuté niektorými z najdôležitejších teoretikov populárnej hudby ako Richard Middleton, Simon Frith a Philip Tagg. Systematické štúdium populárnej hudby, obzvlášť od druhej polovice dvadsiateho storočia, viedlo k definovaniu štruktúr a artikulácií, zvukových charakteristík a dynamiky, rytmu a harmόnií.
Po uplynutí relatívne krátkeho času, môžu dnes muzikológovia vo svojich výskumoch využiť nástroje informačnej technológie a porovnať štýl rôznych hudobníkov nielen empirickým pozorovaním, ale aj použitím „open source” software programov ako Sonic Visualizer a Vamps Plugs-in Platform, ktoré sú schopné vizuálne demonštrovať rytmy a melódie.
Ako tomu bolo už v minulosti v súvislosti s tzv. „teóriou afektov”, aj moderné neurovedy sa zaoberali problematikou, aké účinky má hudba vo všeobecnosti a špeciálne rocková hudba na ľudskú myseľ, určujúc zároveň ako tieto účinky zasahujú či už do oblastí mozgu, ktoré sú zodpovedné za procesy kognitívne, ako i do tých, ktoré determinujú emocionálnu sféru. Tejto problematike je venovaná podkapitola o „afekte” (historicky romantickom koncepte), starostlivo doložená precíznymi bibliografickými referenciami.
Napriek tomu, že rocková hudba je často spájaná s ideálom bezuzdnej slobody, z formového hľadiska sa dá prirovnať k istému druhu pevnej „klietky”, ktorá je vystavaná z pár akordov oživených rytmom (väčšinou zodpovedajúcemu systole a diastole, t.j. ťažkej a ľahkej dobe, beat a offbeat). Používa malý počet nástrojov (akustickú alebo elektrickú gitaru, klavír alebo keyboards, kontrabas alebo basovú gitaru, bicie), avšak spolu produkujúcich zvuk, schopný upútať pozornosť poslucháčov a vyvolať v nich pocit kolektívneho rituálu, ktorý vytvára silné spojenie medzi publikom a samotnými hudobníkmi.
Ako tomu často býva, zdanlivo jednoduchý systém je výsledkom komplexnej série komponentov: z tohto pohľadu rock nie je žiadnou výnimkou. V rozhovoroch s mnohými významnými hudobníkmi, keď hovorili o inšpiratívnych podnetoch z prvého rockového koncertu, na ktorom boli za mladi, sa často vyskytovalo vyjadrenie: “To dokážem aj ja!” Rock prichádza „bez okolkov” a s tvrdým úderom: “When it hits, you feel no pain”, hovorí text slávnej piesne Trenchtown Rock Boba Marleyho & The Wailers.
Takýto silný dojem je dôsledkom „búrky” hudobných elementov, založenej na miešaní osvedčených štruktúr, artikulácií, imitácií, opakovaní, ale aj nových interpretáciách, cover verziách preslávených skladieb, na nových, invenčných vokálnych technikách a nových hudobných nástrojoch, ako je napríklad elektrická gitara.
Avšak, čo za žáner je vlastne rock? Pri postupnej analýze jeho jednotlivých “vrstiev” sa ukazuje, že pozostáva minimálne z polovice desiatky už predtým existujúcich žánrov, ktoré vytvárajú niečo väčšie a mocnejšie ako čistý súčet jednotlivých komponentov.
Blues, gospel, jazz, boogie-woogie, rhythm & blues; blues a country sú všetko žánre, z ktorých sa rock zrodil. Nástrojom, ktorý sa okamžite stal jeho symbolom, je elektrická gitara, ktorá spolu s bicou súpravou plní v rocku jednu z fundamentálnych funkcií; nasmerovala zvukovú profiláciu a podmienila štrukturálne komponenty a voľbu stupníc v tomto žánri.
Ladenie gitary, počnúc od najnižšej až po najvyššiu strunu, zodpovedá tónom e, a, d, g, h, e, ktoré tvoria fundament niektorých z najpoužívanejších tonálnych okruhov rockovej hudby. Postupné zoradenie týchto tónov v notovej osnove zodpovedá dvom pentatonickým stupniciam (durová na tóne g a molová od tónu e), na ktorých boli vystavané nielen stovky preslávených typických riffov, ale aj veľký počet sól, ktoré sa zapísali do histórie tohto žánru.
Vďaka ladeniu gitarových strún sa na tomto nástroji s použitím dvoch prstov ľavej ruky ľahko hrajú akordy zostavené z čistej kvinty, bežne nazývané “power chords”, ktoré predstavujú tak trochu zvukový „pilier” samotného rocku. S použitím takisto len uvedených piatich tónov možno tvoriť harmonické postupy, ktoré sú základom niektorých z najúspešnejších rockových skladieb a piesní, slúžiacich ako sound tracky po viacero generácií. “It’s got a backbeat, you can’t lose it”, spieva sa v jednom verši preslávenej piesne Chuck Berryho Rock and Roll Music.
Vďaka výskumom slovenskej muzikológie odhaľujú čitatelia aj pravdivé skutočnosti o histórii elektrickej gitary. Kajanová sa snaží povedať definitívne slovo o tom, komu prináleží vynález tohto nástroja. Z dôkladného prieskumu autentických historických materiálov a bohatej fotografickej dokumentácie sa dozvedáme, že jeho korene siahajú až ku gitare National, t.j. k modelu s kovovým telom, ktorú sme spoznali vďaka veľkému počtu bluesových, country a, samozrejme, rockových gitaristov.
Gitaru National vynašiel remeselník slovenského pôvodu a neskôr naturalizovaný Američan, John (Ján) Dopyera. Tento nástroj bol charakteristický pridaním vnútorného elementu, ktorý slúžil na zvýšenie hlasitosti. Totižto, v porovnaní s inými nástrojmi orchestra mala akustická gitara predtým, nez bola amplifikovaná, nevýhodu slabého zvuku, a tak bola dlho odsúdená na úlohu sprievodného nástroja bez toho, aby mohla demonštrovať svoj sólový potenciál.
Po založení firmy s hudobníkom a vynálezcom Georgeom Beuchampom, Dopyera začal s priemyselnou výrobou amplifikovanej gitary. Avšak po následných nezhodách vo vedení firmy obidvaja pokračovali v rozvíjaní svojich nápadov oddelene, až napokon vyrábali vlastné prototypy amplifikovaných gitár s elektromagnetickým snímačom (pick up). Model Dobro All Electric, ktorý Dopyera vyprodukoval v roku 1931 a ktorý bol vybavený elektromagnetickým snímačom, možno vskutku považovať za prvý exemplár amplifikovanej akustickej gitary.
Beauchamp sa stal partnerom vo firme Adolpha Rickenbackera, s ktorým tiež v r. 1931 vyrobili prvý model elektrickej gitary s celostným pevným korpusom, nazvanú Frying Pan. Funkcia elektromagnetického snímača je témou, ktorá si zaslúži osobitú zmienku, pretože z hľadiska fyziky sme tu svedkami prechodu od akustických fenoménov k javom využívajúcim vlastnosti elektromagnetizmu.
Mnohopočetné praktické aplikácie elektromagnetickej indukcie, objavenej Michaelom Faradayom, predstavovali revolúciu v 20. storočí. Jednou z týchto aplikácií je aj zosilňovač na elektrickej gitare. Fungujúc ako snímač, teda ako transformátor mechanickej energie na elektrickú energiu, “pick up” generuje elektrické signály, ktoré sú najprv zosilnené v cez zosilňovač ako zvukové vlny a tieto sú nakoniec šírené cez reproduktor. “A kind of magic”, ako spieva skupina Queen vo svojej rovnomennej piesni.
Znova sa tu vynára v mysli výrok mladého chlapca po návšteve prvého rockového koncertu, že aj „on by to dokázal”, pretože to, čo ku hraniu rockovej hudby treba, sa zdá byť každému na dosah: stačí trochu vytrvalosti, presvedčenia, zmyslu pre rytmus, ďalej premeniť nejakú garáž na skúšobňu, prasiatko (už raz rozbité) na mince a napokon zadovážiť si elektrickú gitaru.
Autorka sa vyčerpávajúco venuje konceptu “indigenizácie” rockovej hudby, čiže prienikom medzi rockom a jednotlivými národnými kultúrami, európskymi a mimoeurópskymi. Okrem toho, že rock sa v zlatej ére diskografie rozšíril po celom svete, prispôsoboval sa bez straty vlastnej identity aj estetike krajín, v ktorých sa udomácnil; rozumie sa samo sebou, že oficiálnym jazykom tohto žánru ostáva stále angličtina, avšak existuje obrovské množstvo svetovo úspešných rockerov, ktorí vychádzajú z hudobného vkusu národných kultúr a spievajú v rodnom jazyku.
Talianska skupina Premiata Forneria Marconi so svojou skladbou Celebration (syntéza shuffle a tarantely) alebo takmer operný prístup vo vokálnych interpretáciách Francesca “Big” di Giacoma z kapely Banco del Mutuo Soccorso sú príkladmi, ako globálne šírenie rocku viedlo ku vzniku “národných škôl” v pravom slova zmysle po celej Európe (vrátane východného bloku, teda aj Sovietskeho zväzu, v ktorom však bola táto hudba dlho považovaná za oportunistické umenie, nezlučiteľné s národnou kultúrou).
Rôzni talianski umelci dosiahli úspech na anglickej a americkej scéne; napríklad už spomenutá kapela Premiata Forneria Marconi získala angažmán u nahrávacej spoločnosti Manticore (ktorú založili Keith Emerson, Greg Lake a Carl Palmer) a v roku 1973 podnikla dlhé turné po Spojených štátoch amerických s repertoárom s anglickými textami od Petra Sinfielda. V tom istom roku podpisala kontrakt s Manticore aj skupina Banco del Mutuo Soccorso.
V danom období žal úspechy progresívny rock, ktorý si vyžadoval zoskupenie konzervatívneho charakteru, podobné klasickej hudbe. S postupujúcimi desaťročiami rock smeroval k fúziam s inými žánrami, ako je jazz a klasická hudba, teda k progresívnym tendenciám; v poslednejšom období ku cross-over s hip-hop. To, bez čoho sa rock nezaobíde, je spätná väzba (feedback) vo forme mentálnej a fyzickej účasti publika, t.j. reakcie poslucháčov na inštrumentálne riffy a na texty, s ktorými sa okamžite identifikujú.
Fundamentálny backbeatový rytmus sa stáva tým, čo poslucháčov ťahá a stimuluje ku vzájomnej a simultánne prepojenej nervovej a svalovej reakcii. Rock začal po 70 rokoch zrejme strácať niečo zo svojho silného vplyvu: obmedzený “klietkou” svojich štruktúr trošku „skostnatel”. Je evidentné, že návrat ku pôvodným formám nie je vždy postačujúcim riešením a nájdenie kompromisov medzi minulosťou a efektívnymi inovatívnymi prístupmi sa zdá byť ešte ťažším.
Nové tisícročie však prinieslo exponenciálny rozvoj technológií, čo zmenilo aj hudobný trh a výrazne ovplyvnilo režim a náklady hudobnej produkcie. Najsledovanejšími idiómami, minimálne tak, ako bol aj originálny rockový žáner, sú už dosť dlho hip-hop a rap.
Rock sa teda nachádza na križovatke: buď ísť cestou inovácie prostredníctvom elektronických zvukových efektov a bezprostrednosti rapu alebo ostať oklieštený v klietke svojich riffov, melodických hookov a vlastnej sonority. Slávny športovec Yogi Berra hovorieval: „Ak dorazíte na rázcestie, vydajte sa obidvoma smermi.” Možno ani rocku nič iné neostáva.
