Prvá polovica dvadsiateho storočia výrazne zrýchlila tempo našej civilizácie. Akosi všetko začalo so všetkým súvisieť. Svet sa stal globálnym vo všetkých aspektoch. Bohužiaľ, aj v tých násilných a mocenských. Ovplyvnilo to Bélu Bartóka, ktorý musel zo svojej vlasti emigrovať do USA.
Nacionalizmus, etnické nepokoje, rozdrobovanie národov reflektovali skladatelia silným expresionistickým vypätím. Pre niekoho to bola cesta dodekafónie (Schoenberg), pre iného neoklasicizmus (Stravinskij) ako návrat k hodnotám, no a Béla Bartók našiel rešpekt k európskemu spoločenstvu v ľudových piesňach. Modalita sa premietla aj v jeho sláčikových kvartetách, ktoré sa stali výpoveďou ťažobou sužovanej Európy. V piatok a v sobotu ich uvedie izraelský súbor Jerusalem Quartet na špeciálnych koncertoch festivalu Konvergencie.
Pri zrode prvého sláčikového kvarteta pritom všetko vyzeralo v poriadku. Mladý skladateľ sa práve zoznámil s Márthou Ziegler, ktorú si zobral v roku 1909 za ženu. Zmenu nepocítil iba v osobnom živote, ale aj v skladateľskej činnosti. Intenzívne klavírne hranie vystriedalo komponovanie s náznakom odchodu od dur-molového systému. Opustenie tonality sa ešte viac javí v treťom a štvrtom kvartete, kde začalo už prevažovať používanie modálnych radov. Do popredia sa začína predierať rytmika, ostrá ako britva. Sláčikové kvartetá a ich akcentovanosť dráždila zmysly a objavovalo sa v nich práve živelné tempo ľudových piesní.
Posledný šiesty sláčikový kvartet je temný a smutný. Bartókovi zomiera milovaná matka, navyše na celú Európu sa zatiahol súmrak druhej svetovej vojny. Po nástupe fašizmu v Maďarsku zdrvený skladateľ emigruje do USA, kde aj zomiera.
