Poznáte ho hlavne z divadla, jeho hlas znie v reklamách a vo filmoch. Robert Roth a hudba sú však podobne neoddeliteľné zložky ako on a divadelné dosky. V rozhovore prezradil, aký priestor v jeho živote patrí hudbe, aj to, že sa jeho fanúšikovia ešte majú na čo tešiť.
Akou hudbou sa začína váš deň?
“Musí tam byť dosť výrazná basgitara. Niečo, čo je nadupané v rytmike. To ma musí prebrať a potom už nemám problém prejsť do niečoho iného. Veľakrát mi hrá ráno aj Wagner alebo Richard Strauss, a to nie je až tak konzumovateľná hudba na ráno. A takisto nechcem týchto menovaných pánov ponižovať tým, že sa budem pri tom sprchovať, pretože, jednak by som to tam ani poriadne nepočul a vyžaduje to celú hlavu pri vnímaní tejto muziky. Takže, ráno musí byť také našľapané.“
Ranná hudba vás naštartuje do dňa. Ovplyvňuje i vašu náladu?
“No jasné, ale ja ju v podstate na toto aj používam. Používam ju na ovplyvnenie nálady alebo na zmenu nálady. Má to súvis s divadlom, alebo s prácou, keď to mám tak veľmi zjednodušene povedať. Keď mám zlý deň a večer mám titul, ktorý nekonvenuje s tým dňom, ja si tú náladu jednoducho musím prispôsobiť a zmeniť a na to mi muzika výrazne pomáha. V šatni máme s kolegom kompletné vybavenie, práve na tento účel. Keď nás čaká niečo veľmi „mrchavé“, tak si to buď podporíme nejakou „mrchavou“ záležitosťou, alebo práve naopak, sa od toho odvedieme, aby sme ten okamih toho „mrchavenia sa“, oddialili. Jasné, že ma ovplyvňuje hudba, ale som rád, že sa ňou nechám ovplyvniť a že v tom viem aj zotrvať.“
Ako vznikol album z roku 2008 Klamanie telom?
“Celé to vzniklo veľmi náhodou, chalani, ktorí tam hrajú ma oslovili, či môžeme nahrať nejaké demo. Že by mi to mohlo sedieť. Moja odpoveď bola: neviem. Neviem, či by mi to mohlo sedieť, ale môžeme nahrať demo. Nahrali sme to s tým, že sme sa férovo dohodli, že to necháme ležať a o pol roka sa zlezieme a vypočujeme si to. Potom uvidíme, či to máme chuť normálne nahrať. Po pol roku sme sa zišli a zrazu, keď sme si to vypočuli a keď som videl tých megamuzikantov, jak pookriali a ako sa im to zrazu zdalo životaschopné a počúvateľné, tak je pravda, že som sa tomu nebránil. Ale upozornil som ich, že ja nemám žiadnu ambíciu na tomto poli. Žiadnu, znamená, že nechcem ani koncertovať, ani nijakým spôsobom to verejne prezentovať, čo sa týka klipov alebo neviem ešte akým spôsobom.“
Čiže do budúcnosti už neplánujete nič podobné?
“Nevylučujem túto vec, lebo muzika ma baví aj spievať ma baví. Ale ja si myslím, že neviem písať. Ani jedno ani druhé, hoci je jeden človek a ja ho nebudem menovať, ktorý síce len na malej ploche, zatiaľ, ma presvedčil o opaku. A keďže ho nebudem menovať, môžem povedať, ako to prebehlo. Sedeli sme pri klavíri, niečo sme páchali, či z toho niečo raz bude, to teraz neviem povedať. To je ad futurum a ani ma to nejak extra netrápi. Dali sme si iniciačné stretnutie, kde sme sedeli pri klavíri a opýtal sa ma, či viem hrať na klavíri. Povedal som, že viem základy. A on, či viem komponovať. Povedal som: nie. On mi oznámil: myslím si, že vieš. Od toho klavíra odišiel a posadil tam mňa. Tak som tam niečo musel zahrať. Potom sa ma opýtal, či viem písať texty. Ja som mu povedal, že nie. A on mi povedal: myslím si, že vieš.“
A to musel odniekiaľ vedieť…
“To nevedel, to bol proste psychologický ťah, ktorý na mňa zabral. To je ako keby som sa vás opýtal niečo, v čom ste presvedčená, že to neovládate a ja poviem: myslím si že hej. A vy to zrazu vyskúšate a poviete že: kokso, možno keby som sa snažila, tak to dám.“
Takže ste odvtedy aj niečo napísali?
“Áno, dosť. A predvčerom som dokonca niečo poslal ďalšiemu nemenovanému. Písali sme si tu z tohto miesta, že však niečo spolu dajme. A on, že oukej, pošli pesničku. Tak som mu poslal niečo, čo som napísal asi pred pol rokom, neodpovedal mi, tak som mu odpísal: žiadna spätná väzba. A on, že už píše pesničku. Takže možno z toho niečo bude. Neviem.“
A o čom rád píšete?
“Je to veľmi osobné. Ale v takých metaforách sú tam aj citáty na rôzne témy, ktoré rezonujú vo mne už dlho a nikdy vlastne neprestali, čo je super. A je to väčšinou o zmysle. Ale myslím, to naozaj tak druhoplánovo, nadstavbovo, nie prvoplánovo, že: jaj moja, ty si taká pekná, poďme spolu niečo poriešiť. A len aby sa to rýmovalo. Je to také zašifrované, tie texty, sú veľmi adresné a snažím sa v nich, aby sa ten človek necítil tak, že je akurát on tým adresátom. A tým pádom môžu byť všeobecne platné, čo je super. Ale zatiaľ, čo som to dal prečítať možno štyrom ľuďom dokopy, to bolo nejakým spôsobom odobrené. Ale priznám sa, že ja sa dosť hanbím to prezentovať. Títo štyria úplne stačili. Dvaja boli muži a dve ženy, lebo ma zaujímal pohľad oboch strán. Takže píšem o tom, o čom všetci, len možno inak.“
Teda láska, bolesť…
“Však láska je bolesť.“
Ešte sa vrátim k albumu Klamanie telom, prečo Klamanie telom, súvisí to nejak s tým, že ste herec a klamať telom patrí trochu k vášmu povolaniu?
“Viete čo, asi áno, ale ten názov nevzišiel zo mňa. Nechcem povedať, že som bol úplne pasívnym pozorovateľom tohto, čo sa dialo okolo. Ale určite Maroš Hečko, ktorý aj písal niektoré texty, vychádzal z tohoto. Je to taký „terminus technicus“, priznám sa ale, že sám neviem presne, čo to znamená, keď sa o niekom povie, že klame telom. Skôr to vidím v tvári. Ale asi to funguje.“
Čo sa týka projektu Rockové verše, máte medzi textami piesní nejaké srdcovky?
“Áno. Tu tých textárov zase až tak veľa nie je. Ale Ivan Štrpka s Dežom Ursínym, to je fakt pre mňa svätá dvojica. Mám rád aj niektoré texty Kamila Peteraja, Borisa Filana. Ale Štrpka je u mňa top. Je to básnik a to je cítiť, že ten text piesne môžete oddeliť od hudby a obstojí. Nechcem tým povedať, že tú hudbu k tomu nepotrebujem. Ale vlastne som to povedal. Proste, že ten text obstojí aj bez nej.“
A zo zahraničných?
“Zo zahraničných je pre mňa top Roger Waters – ex Pink Floyd. To sú texty, ktoré sú pre mňa básňami. Obstoja, ako som spomínal, túto slovenskú dvojicu. Obstoja tiež ako samostatne vydateľná poézia. A potvrdil to aj gitarista: Napriek tomu, že ich spája „vyše 25 ročné nepriateľstvo“ a nevedeli si prísť na meno, tak David Gilmour pripustil, že preňho je top textárom Roger Waters a hovoril o človeku, ktorého momentálne nemusel a nemusia sa dodnes. A je to super a strašne sa mi to páči, že ľudia dokážu, napriek animozite, ktorú majú, privátne ju oddeliť a profesne nedať na seba dopustiť. Je to tak aj v divadle a zrejme aj v každom inom zamestnaní.“
Vám sa to už tiež niekedy stalo, že ste nedali dopustiť na kolegu, s ktorým sa inak nemusíte?
“No, sú kolegovia, s ktorými sa nemusíme, ale nedám na nich dopustiť, čo sa týka roboty. Jednoducho, vieme to oddeliť. Vieme o sebe, že tu tá tenzia je, ale na javisku nie. A ak je, tak má súvis s hrou, nie s nami dvoma.“
Viete si predstaviť žiť život rockovej hviezdy?
“Nie, neviem si to predstaviť. Aj keď, zažil som to raz v živote. Bolo to na Pohode pred dvoma rokmi, kde som mal mrte roboty, asi šesť úplne iných, žánrovo odlišných vecí a zároveň som bol oslovený, jedným týždenníkom, že či by som mohol mať v pätách jedného fotografa, ktorý tento môj maratón nafotí a bude so mnou v súkromí. Myslím, že posledná fotka bola, ako som bol už úplne mŕtvy a v dave som fajčil cigu a počúval Nicka Cavea, ktorý bol v ten rok headlinerom. Vtedy som mal pocit, že medzi nami dvoma vzniklo akési zváštne puto, lebo sme sa dohodli so všetkou úctou a so všetkou megadôverou, že nech fotí, ale nechcem o ňom vôbec vedieť. A to bola jedna vec, čo sa podarila. Druhá vec bola, že sa začal asi už v polovici druhého pracovného dňa o mňa nejakým spôsobom starať. On videl, že dajme tomu, veľa fajčím, že pijem strašne veľa kávy a jednoducho, niekam som sa mal presunúť, niečo ma čakalo a zrazu som mal pristavenú stoličku, do ľavej ruky zo zadu mi pristál pohár s kávou a do pravej zapálená ciga a jednoducho, zrazu som tento „jaggerovský pocit“ chvíľu mal.“
Čo sa týka vášho hlasu, všade počuť samé superlatívy. Stalo sa už, že by vám niekto povedal aj niečo kritické k vášmu hlasu?
“Jasné, ale to ma súvis skôr so mnou. Keď už ma niekto nemusí, tak ma nemusí už ani počuť. Na takej oficiálnejšej úrovni to bola jedna divadelná kritička. Tá napísala na margo tónu, ktorý som použil v jednej inscenácii, bol taký chrapľavo-šepotavý, že jej po čase začal brutálne liezť na nervy. Čo je legitímne a je to v poriadku. Takže ja robím s hlasom, mám rád hlas ( teraz nehovorím o svojom), je to výrazový prostriedok, je to úžasná vec a obdivujem ľudí, ktorí s ním naozaj dokážu robiť tak, že ich počujete rozprávať, potom ich počujete spievať a ani vo sne by vám nenapadlo, že to je ten istý človek. Keď som počul prehovoriť Briana Johnsona z ACDC mal som pocit, že to je úplne iný človek, ktorého držia neviem kde, aby to zaspieval. Tá motorová píla začne píliť drevo, to je strašný fenomén ten hlas.“
Vy sám seba rád počúvate?
“Neviem vám na toto odpovedať. Nezvyknem sa počúvať. Akože, nezvyknem večer sledovať reklamný blok, aby som sa počul.“
Pospevujete si niekedy aj svoje piesne?
“Nie. Ale ešte keby som sa vrátil k tomu albumu, keď sme to nahrali, potom sa to zmixovalo, dohodli sme sa, že si to ideme vypočuť. Tak v pár polohách som sa nespoznával, čo je dobré, lebo ma riadne vycepovali.“
Čiže sa vám to páčilo?
“Tak páčilo. Nemám rád ten výraz v súvislosti s týmto. Ale prijal som to, asi by som to radšej tak nazval.“
Komu najradšej spievate?
“Dcére.“
Aký koncert vás naposledy úplne chytil za srdce?
“No môžete raz hádať. (smiech)“
Rolling Stones…
“Bol som aj na ZAZ, keď bola tu a to sa mi strašne páčilo. Ona sa mi páčila. Mám rád francúzštinu, mám rád ten žáner. Mladá roztopašná baba, ktorá vedela robiť s tými textami, pričom ja som tomu nerozumel, iba to čo som mal možnosť letmo si dať preložiť u niekoho. Tiež to bolo veľmi osobné a strašne to bolo cítiť. A bolo to pre mňa úplne divadelné. V tom slova zmysle, že to precítila, možno je to taký sprofanovaný výraz ale ja mu stále verím. Vidím tu Meryl Streep hrať a nedokážem ju obviniť z toho, že to sa dá naučiť, to je technika. Jednoducho je tam veľa toho osobného. A to som pri tej ZAZ „zazil“. Takisto, keď tu bol Peter Gabriel. To bolo úžasné. Jednak, že ten človek spieval tie veci, ktoré si napísal sám pre seba pred 35 rokmi, stále ich odspieval a dal ich aj v tých vysokých polohách, ktoré on má. A nehovoriac o tom, kam mierim, vidieť týchto štyroch „zmrdov“ po sedemdesiatke, čo dokážu, no, ak ja dokážem po sedemdesiatke vyliezť na javisko, tak si zatlieskam.“
