Fiona Apple nie je na scéne novou tvárou. Jej aktivita je však tak mimoriadna, že akýkoľvek jej úspech pôsobí na verejnosť ako nevšednosť a prekvapenie nastalo aj pri nedávnom udeľovaní cien Grammy. Apple totiž vyhrala až dva razy. Nadšená z toho dlho nebola.
Hneď na úvod treba podotknúť, že ani tento úspech nie je v prípade Fiony Apple ojedinelý. Celkovo si od začiatku svojej kariéry odniesla už deväť cien Grammy. Rozdielom medzi terajším a predchádzajúcimi ročníkmi Grammy bol však postoj samotnej speváčky voči podujatiu. Tá názor na transparentnosť podujatia spochybnila prostredníctvom vlastných sociálnych sietí a Tik Toku. „Ak by som to spravila, nedopadlo by to dobre a ja chcem, potrebujem, zostať triezva,“ niekoľkokrát zopakovala svoje obavy, čím bezprostredne naznačila toxickú atmosféru podujatia. A nielen toho.
Kto spravil šikovnejší ťah
Bližšie podrobnosti však už Apple neuviedla. Vo všeobecnosti poukázala na kauzu medzi producentmi speváčkami, pričom s určitým zatrpknutím poznamenala, že z podobných dôvodov bola nútená prerušiť kontakty s ľuďmi z branže, ktorí sa postavili na „opačný koniec“ problému. Napriek tomu, že toto vyhlásenie zverejnila ešte pred samotným odovzdávaním, nijako to neovplyvnilo fakt, že v rámci nominácií v kategóriách Najlepší alternatívny album roka a Najlepšie rockové video roka, si ako alternatívna umelkyňa vyslúžila uznanie od akademickej poroty jednak za posledný štúdiový album s názvom Fetch the Bolt Cutters (2020) a následne aj za videoklip k skladbe Shameika, ktorá je v trackliste zaradená ako druhá v poradí.
Niet pochýb o tom, že Fetch the Bolt Cutters je zaujímavým počinom a Fiona Apple na ňom predvádza snáď najrozmanitejšie vokálne akrobacie jej doterajšej kariéry. No aj napriek tomu je toto víťazstvo podozrivé, obzvlášť ak ho zaradíme do kontextu ostatných nominantov, zahrňajúc Phoebe Bridgers, Tame Impala či Becka. O tom, že to nie sú len špekulácie, svedčí aj rozhovor, ktorý poskytla Apple portálu The Guardian ešte vlani po tom, čo boli oznámené nominácie.
Sama v ňom vyjadruje presvedčenie, že samotné gesto zo strany akadémie na jej nomináciu je pravdepodobne suchopárnym pokusom o dosiahnutie kvalitného PR kúska, ktorý Apple utíši v jej často nezávislých prejavoch a názoroch mierených smerom k neférovému zaobchádzaniu s umelcami fixovanými a teda aj obmedzovanými zmluvnými podmienkami spoločností. Podobný problém s priemyslom a Grammy vyjadril ostatne aj The Weeknd či Taylor Swift. Tá sa však na udeľovanie dostavila a ceny si prebrala.
„Pravdou však je, že Shameika je ako singel energický a v porovnaní s inými singlami súčasnosti funguje aj ako throwback späť do éry, kedy mali rebríčky priestor aj pre lo-fi pop.“
Rovnako nezávislé pôsobí už samotný artwork albumu, ktorý je čisto pankáčinou na štýl „urob si sám“. Hoci je symbolika oka na albume rovnako obskúrna ako okolitá čierna farba (reflektovanie vlastnej snahy o potláčanie negatívnych spomienok), nie je to jeden z tých artworkov, ktoré by album predávali. Apple však už vlani tušila, čo bude nasledovať po oznámení jej nominácie a bez okolkov využila svoju chvíľkovú medializáciu na to, aby upozornila na nespravodlivosť americkej justície. Efekt sa dostavil a Twitter v dohľadnom čase zaplavili citácie jej vyjadrení, kvitujúce jej snahu o zlepšenie aktuálnej politickej situácie v krajine.
Temná a temnejšia stránka príbehu
Problémom číslo dva, ktorý si Apple dovolila naznačiť práve týmto gestom, je už beztak dlhodobo problematický vzťah medzi ňou a nahrávacou spoločnosťou Epic Records, v ktorej katalógu figurujú mená umelcov ako Camilla Cabello, Meghan Trainor, Mariah Carey (tá mala podobný problém pri kontrakte s Columbia Records), Modest Mouse či Sara Bareilles.
A hoci sa problém medzi Apple a Epic vyhrotil do komplikovaného vydania jej albumu z roku 2005 s názvom Extraordinary Machine, vyzerá to tak, že ani v súčasnosti nie jej fungovanie s labelom jednoduché. V tom istom rozhovore pre The Guardian totiž Apple neskrývala rozpačitosť s povinnosti vydať ešte jeden album, ktorý jej umožní ukončiť kontrakt medzi ňou a nahrávacou spoločnosťou.
Má improvizácia dostatok sily?
Čo tieto konflikty znamenali pre zvuk albumu, je zrejme už na základe predloženým indíciám jasné. Fetch the Bolt Cutters je od začiatku do konca lo-fi produktom, ktorý by sa dal zaradiť do doterajšej diskografie Apple ako charakteristický počin, plný dramatických zmien vo výškach, hojnosti perkusií a džezovej až ragtimovej rytmiky. Na tej istej úrovni by sa mohli nachádzať štúdiovky od pesničkárok ako Feist alebo Regina Spektor.
Improvizovaná inštrumentálna podoba, ktorá sa prejavuje na albume, je kombináciou psieho štekania, výdychov a tlieskania – čosi čo ostatne preukázala Regina Spektor na albume Remember Us to Life (2016) a čo vo veľkej miere fungovalo aj na jej predchádzajúcej doske The Idler Wheel The Driver… (2012). V tomto duchu je realizovaný aj tento počin, pričom podobne ako predtým, aj tentoraz sa dostáva umelkyňa do tvorivého kolobehu, v ktorom často dozrieva k monotónnosti.
Apple nie je textárka, ktorá by spievala v klasickej rockovej schéme a tak sa jej piesne stávajú materiálom pre náročného poslucháča, ktorý uprednostňuje skôr výpoveď, než melódiu. O to pozoruhodnejšie je, že aktuálny album hľadá kompromis medzi melodikou a lyrickou napätosťou, vyplývajúcou z ťažších životných momentov hudobníčky a úvahách o pohnutých osudoch druhých. Keďže úprimnosť Apple nechýba, inak to nebolo ani pri rozprávaní o jej nových piesňach.
Pripustila, že tvorivý proces predstavovalo súvislé spievanie a nahrávanie každej novej stopy bolo skôr organické, než plánované. To všetko bolo následne podrobené spätnej analýze a uvažovaniu o tom, čo funguje a čo nie. Súvislosť medzi seansami sa aj napriek opakovanému prehodnocovaniu materiálu hodného do mixáže, zachovala a v druhej polovici tracklistu je už charakter zvuku jasne zadefinovaný. Žiaľ, chvíľami aj únavný a bez energie, ktorá z albumu prúdi v začiatku. Na druhej strane sa tým zachováva mood, čo umožňuje pokračovať od ktorejkoľvek skladby. Ich zvuk vám síce nebude rezonovať v mysli dlho, aj napriek tomu sú jednotlivé stopy dostatočne osobité.
V porovnaní s inými počinmi podobnej kategórie, ktoré boli vydané vlani, či už Nightsongs Yael Naim, alebo My Echo od Laury Veirs, je album Fiony Apple sčasti hrou, sčasti trucom a sčasti terapiou. A to isté by sa dalo ostatne povedať aj o samotnom udelení ceny Grammy. Napriek tomu, že Pitchfork vyhlásil album za nevídaný počin, vidieť, aké dynamiky prebiehajú vnútri priemyslu, by mohlo byť o to väčším prekvapením, ako celé víťazstvo.
Pravdou však je, že Shameika je ako singel energický a v porovnaní s inými singlami súčasnosti funguje aj ako throwback späť do éry, kedy mali rebríčky priestor aj pre lo-fi pop.
Ak sa podarí dosiahnuť aj tentoraz Fione Apple také úspechy, aké zaznamenala vďaka skladbám The First Taste a Criminal z debutového Tidal (1996) a inšpirovať ďalších k tomu, aby zaplnili scénu, ako kedysi Nelly Furtado, Delta Goodrem a Michelle Branch, vplyv albumu bude opodstatnený. Dovtedy však zostane pravdepodobne len súčasťou aktuálneho hypu.
