Nehrajú žiadnu priekopnícku či progresívnu tvorbu. Ich originalita spočíva skôr vo verve s akou pristupujú ku gitarovej muzike. Americké kvarteto Habibi patrí k sviežim objavom, ku ktorým si rýchlo nájdete cestu aj prostredníctvom ich druhého albumu Anywhere But Here.
The Shadows, Beach Boys, ale aj Julia and the Ruin. Viacero vplyvov a hlavne prenos gitarovej tradície šesťdesiatych rokov do modernej doby s tým, že sa zachovávajú tradičné postupy. Do popredia taktiež vystupuje energia ich dievčenskej zostavy v podobe skupiny Habibi, ktorá stojí na priateľstve dvojice Rahill Jamalifard a Lenny Lynch, ku ktorým sa neskôr pridali Erin Campbell, Karen Isabel a Leah Beth Fishman.
Názov Habibi nie je zhlukom samohlások a spoluhlások, ale slovíčko v perzštine znamenajúce moja láska, ktoré preniesla zo svojich koreňoch sólový speváčka Jamalifard a gitaristka Lynch s jej záľubou v orientálnej hudbe. Pri niekoľkých pusteniach sa aj poslucháčovi vybaví obraz „bezstarostných“ šesťdesiatych rokov, kedy sa rock and roll a mersey beat udomácnil aj v konzervatívnejších spoločnostiach túžiacich po zmene a slobode.
Po troch rokoch hrania a skúšania debutovali s nahrávkou Habibi. V nej predviedli svieži prístup k rockovej hudbe, ku ktorej pridali niečo z punkovej dynamiky, najmä inšpiráciu od ich obľúbenca Iggyho Popa, soulové harmónie akoby vytiahnuté z kultového labelu Motown a skreslený zvuk gitár používaných v surf rocku.
Prednedávnom vydaný druhý album Anywhere But Here vznikal už premyslenejšie a hudobníčky na ňom pracovali šesť rokov. Má temnejší zvuk a viac pracuje s psychedelickou atmosférou, na ktorú má vplyv kombinácia gitarových riffoch vychádzajúcich zo surf rocku a spoločné vokálne harmónie. Taktiež je badateľný väčší dôraz na spomínaný orientálny rock najmä z oblasti Blízkeho východu.
