Výrazná ikona hudby 20. storočia. Muž, ktorý patril celému svetu. Narodil sa v cárskom Rusku, no za život vystriedal niekoľko domovov. Počas 1. svetovej vojny žil vo Švajčiarsku, neskôr vo Francúzsku, a na posledné tri desaťročia zakotvil v USA. Má hviezdu na známom hollywoodskom chodníku slávy. V roku 1987 dostal in memoriam cenu Grammy za prínos hudbe. Americkým magazínom Time bol v nasledujúcom roku zaradený do rebríčka najvýznamnejších osobností minulého storočia. Reč je o skladateľovi a dirigentovi Igorovi F. Stravinskom (*1882, †1971), ktorý zomrel v byte na chýrnej newyorskej Piatej avenue pred polstoročím, 6. apríla 1971. Miesto posledného odpočinku našiel v nádherných Benátkach na cintorínskom Isole San Michele.
Svetoznámy velikán a mimoriadny génius, nestor svetovej avantgardy a veľký novátor. S jeho menom sa spája nielen rozsiahle dielo, ale aj patentovaná pomôcka známa ako stravigor. Nemožno si nepomôcť glosou Leonarda Bernsteina: „Počas dlhého a plodného života vytvoril (Stravinskij) mimoriadne osobité dielo, ktoré akoby obsiahlo všetku hudbu – od primitívneho ľudového umenia po vysoko sofistikovaný serializmus, od asketickej cirkevnej hudby po otvorený jazz. Cez osobitú alchýmiu, akýmsi tajným kúzlom dokázal toto všetko absorbovať a vydať späť v úplne novej, originálnej a nenapodobiteľnej podobe.“ Čo znamená Stravinskij pre svet hudby a aký je jeho odkaz?
Made by Stravinskij – keď rytmus hrá hlavnú úlohu
Hudba Igora Stravinského je nenapodobiteľná, emotívna, hravá, dynamická i pestrá, geniálna, plná intelektuálneho vtipu a nestarnúca. Dokáže zaujať, rozosmiať i rozplakať. Jeho hudobná reč je jasnejšia, prístupnejšia, tonálne jednoduchšia a vyžaruje z nej zmyslová hravosť a radosť. Na rozdiel od svojich súčasníkov z radov expresionistov a neskororomantikov jeho tvorba príliš nezdôrazňuje city. Skôr abstraktná, ako konkrétna. Umením pre umenie. Je štruktúrovaná a pokiaľ sa týka metro-rytmickej štruktúry či toniky miestami náročná na počúvanie. Vo svojej podstate má jasný a presný hudobný jazyk, ale porozumieť jej vyžaduje správne počúvanie… Avšak na druhej strane je pre poslucháčov pochopiteľná až do najmenších štruktúr.
A aká je na hranie? Dôraz kladie predovšetkým na remeselnú stránku. Nebojí sa využívať staršie skladobné postupy a nachádza rôzne žriedla inšpirácií. Tým najdôležitejším je však rytmus, ktorý u Stravinského pôsobí ako hlavný formotvorný prostriedok. Obvykle je veľmi ostrý, presný a často synkopický. Diela sú technikou hry či spôsobom artikulácie často mechanické, repetitívne, niekedy bez melódie či len s jej náznakmi a úzko profilovaným princípom variácie. Melodika, ak je, býva tematická a s harmonickým sprievodom často splýva. Neopúšťa tonalitu, i keď využíva neobvyklé, často zložité, harmonické prvky ako bitonalitu a polytonalitu.
V mnohých dielach nevytvára priestor pre kreativitu interpreta, inde s ním však spolupracuje. Od interpreta sa vyžaduje brilantnosť, exaktný rytmus, dômyselné frázovanie a matematický talent potrebný pri počítaní preňho typických metricky striedavých taktov. Nájsť v jeho dielach istý „vzorec“, však nie je nemožné.
Skladateľ, ktorý stratil so svojou rodnou vlasťou kontakt na dlhé desaťročia, prišiel do Ruska na návštevu len raz, v roku 1962. Zato genetická ruská šifra bola v celej jeho tvorbe viac či menej zjavná. I keď sa jeho diela zásadne líšili hudobným jazykom, atmosférou, témou a nástrojmi, značka „made by Stravinskij“ zostala nezameniteľne rozpoznateľná.
Chameleónsky štýl v duchu priateľa Pabla Picassa
Stravinského muzikantské a skladateľské korene siahajú do dlhého romantického storočia. Pochádzal z hudobníckej rodiny a hudbou žil od útleho veku. Hoci si rodičia u neho talent nevšimli, navštevoval súkromné hodiny u skladateľa Nikolaja Rimského-Korsakova. Výrazne ho ovplyvnila nielen tvorba jeho učiteľa, ale aj Glinkova či Čajkovského. Rýchlo sa začal uberať vlastným smerom s typickou značkou „allá Stravinskij“. Hudobné nápady čerpal z ruského folkóru, z jazzu ale aj z minulých etáp hudobnej histórie či svojej súčasnosti. Inšpirácie našiel aj u Claudea Debussyho. Niekedy pôsobil ako skladateľský kleptoman. Tieto „krádeže“ však neboli prvoplánové. Vždy mali svoje miesto a úlohu či už z estetického alebo logického hľadiska, ako základná myšlienka či lajtmotív diela.
Vytvoril diela vysokej hodnoty, ktoré ovplyvňovali hudobný štýl celej epochy. V jeho umeleckom charaktere zanechali stopy rôzne spoločenské, politické a sociálne okolnosti či nové vplyvy v hudbe. Prešiel zásadnými štýlovými premenami od neskorého romantizmu cez expresionizmus, neoklasicizmus až po experimentálne smery 50. a 60. rokov 20. storočia.
Možno povedať, že Stravinskij menil štýl svojho hudobného jazyka asi tak často, ako miesta pobytu. Tradične sa jeho tvorba delí do troch hlavných etáp – slovanského folkorizmu, neoklasicizmu a seriálneho obdobia. Tieto sa od seba odlišujú hudobným jazykom, umeleckým prevedením, použitím rôznych kompozičných postupov, atmosférou, témou a inštrumentáciou. Ich jedinou spoločnou vlastnosťou je obdivuhodne variabilná osobnosť skladateľa. A práve tým sa stal Igor Stravinskij jedným z najväčších hudobných syntetikov i medzníkom vo vývoji hudby minulého storočia.
Stále inšpiratívny skladateľ pokladov baletnej literatúry par excellence
Do celosvetového povedomia sa zapísal už počas svojho slovanského obdobia. Jeho tvorba sa niesla na vlnách inšpirácii ruským folklórom, rozprávkovými či bájnymi príbehmi s priam orientálnou atmosférou, bohatou rytmikou, harmonickou zložitosťou a melodikou prekonávajúc západoeurópsky dur-molový systém. Viac ako národno-etnografická estetika ho podľa všetkého dráždila poetika skladateľov orientovaných na nemecký romantizmus.
Na jednom z koncertného uvedenia skladby Ohňostroj bol prítomný aj impresário Ruského baletu pôsobiaceho v Monte Carle a v Paríži, Sergej Ďagilev. Z plodnej spolupráce s Ďagilevom napísal v rokoch 1910 – 1913 svoje chýrne balety Vták Ohnivák, Petruška či Svätenie jari. Práve tieto zaistili Stravinskému punc nesmrteľného majstra. Hoci sa s tým neskôr odmietal zmieriť, bol skladateľom baletnej literatúry par excellence. Mimoriadne vydareným po stránke hudobnej inšpirácie a inštrumentačne najimaginatívnejším je balet Vták ohnivák. V Petruškovi s podtitulom ruské burleskné scény sa oslobodzuje od predchádzajúcich vplyvoch Rimského-Korsakova. Používa tu už polytonalitu a nepravidelný rytmus.
Najväčší zlom znamenal balet Svätenie jari s podtitulom Obrazy z pohanského Ruska. Zmluvu na skomponovanie baletných obrazov z pohanskej Rusi podpísal Stravinskij so šéfom Ruského baletu Sergejom Ďagilevom v lete 1911 v Karlových Varoch. Parížska premiéra baletu znamenala snáď najväčší škandál v dejinách hudby.
Rusko predstavili mondénnej západnej Európe ako barbarskú a exotickú krajinu plnú pohanských rituálov, v hudbe vyjadrených drsne znejúcimi disonanciami, ostrými zvukmi, neobvyklými a exaltovanými rytmami, výrazovým napätím a doposiaľ nepoznaným druhom živelnej emocionálnosti. Inšpiroval sa v nej aj Debussyho rytmickou zložitosťou a pokrokovým poňatím harmónie. Stravinskij dokonale ovládol modalitu a z nej vychádzajúcu harmóniu i rafinovanosť preňho typickej techniky orchestrácie.
Jazyk Svätenia je oveľa osobitejší, no orchestráciu skladby diktuje hudobný priebeh veľmi priamo. Zaskočil tým nielen svoje publikum, ale aj skladateľov svojej doby. Šokoval ich divokým smútkom, novátorstvom, posúvaním hraníc a skúmaním nového. Dnes sa naň nazerá ako na prelomové dielo znamenajúce nástup hudby 20. storočia. Stravinskij, podľa konštatovania Oliviera Messiaena, bol prvým, kto sa v hudbe koncentroval najmä na rytmus používaním čisto rytmických tém a kombináciou ostinát.
Napriek svojej náročnosti sa stalo Svätenie jari stálicou baletného repertoáru. Balet bol naštudovaný choreografmi viac ako 150-krát. V podobe koncertnej baletnej suity patrí k najhranejším dielam modernej klasiky. Mimochodom, fragmenty zo Svätenia sa objavili aj v animovanom filme Walta Disneyho Fantázia.
Staré pretváral v nové podľa vlastnej predstavy
Splynutím s prostredím kozmopolitného Paríža, kedy sa stal vyhraneným predstaviteľom medzinárodnej hudobnej avantgardy, skončilo prvé obdobie jeho tvorby. Ruskú orchestrálnu školu opustil v balete Príbeh vojaka, v ktorom už použil jazzové prvky, viditeľné hlavne v inštrumentácii a rytme. Ďalším, inštrumentáciou netypickým baletným orchestrálnym dielom, je balet Svadba. Pôvodne ho písal pre veľký symfonický orchester, no napokon sa rozhodol pre nekonvenčné obsadenie – perkusie, klavíry, zbor i vokálnych sólistov. Tým nastalo v jeho tvorbe nové obdobie síce najplodnejšie, no sem-tam prepletené krízou.
Tzv. neoklasická fáza predstavuje ťažisko Stravinského tvorby. Zložil mnoho diel, medzi inými aj operu-oratórium Oedipus Rex, opery Mavra, Persefona, Život roztopašníka či balet Orfeus či veľkolepú Žalmovú symfóniu. V tejto epoche ťažil zo starších hudobných slohov, najmä z obdobia antiky, klasicizmu a baroka. Majstrovsky reinterpretoval historické modely. Už jestvujúce pretváral v nové na svoj vlastný obraz. Vďaka tomu, že mnoho cestoval poznal všetky trendy, reagoval na ne a vedel ich impozantne transformovať.
Fúzoval staršie inšpirované renesančnou polyfónnou, barokovou fúgou a raným klasicizmom s novšími vplyvmi typickými pre jazz. Neraz staré i nové vplyvy fungujú vo vlastnom svete úplne paralelne. Napríklad do baletu Pulcinella zapracoval barokovú hudbu Giambattistu Pergolesiho a zámerne pridal mnoho nových hudobných prvkov – napr. glissanda, ktoré barok nepoznal.
Diela z tohto obdobia charakterizuje striedma, komornejšia, diferencovanejšia až úsporná hudba so zmyslom pre proporcie. Vo výraze i zvuku je tvorba pokojnejšia, ale z hľadiska metrorytmiky, inštrumentácie a faktúry inovatívna.
Ranobarokové Benátky oživli
Po 2. svetovej vojne sa už ako občan USA začal orientovať na seriálne techniky, ktoré v Európe rozvíjala viedenská škola. Jeho posledné tvorivé obdobie začalo na prahu Stravinského sedemdesiatky. Ovplyvnilo ho aj parížskym publikom nepriaznivé prijatie opery Život roztopašníka či priateľstvo s dirigentom Robertom Craftom, pasovaným za jeho tajomníka. Pod jeho vplyvom sa začal Stravinskij postupne zaujímať o serializmus a dodekafóniou v štýle svojho rivala Arnolda Schönberga.
V tomto období zložil viacero vokálnych diel religiózneho charakteru ako kantáty Canticum sacrum, Abrahám a Izák a trojdielnu Kázeň, rozprávanie a modlitba. Stravinskij ako veľký znalec hudobnej histórie a tvorby starých talianskych majstrov prepracoval vokálne diela Carla Gesualda v „Tres sacrae cantiones“ či i Monteverdiho motetá. Skomponoval tiež skladby Mouvements pre klavír a orchester, Pomník Gesualdovi di Venosa pre orchester.
Pokračovanie nabudúce…
