autor: Matej Feldbauer
„Taký ten typ skladateľa, ktorý presadzoval svoj názor a nebol ochotný podriadiť sa určitej disciplíne, ktorú si škola vyžaduje. Mal však široký skladateľský záber od punkrocku cez jazzrock až po komornú a symfonickú tvorbu,” povedal o svojom žiakovi prof. Vladimír Bokes v rozhlasovej relácii o Marekovi Brezovskom. Jeho odkaz si pripomenieme na slávnostnom odovzdávaní cien SOZA, kde bude Marek Brezovský posmrtne zapísaný do Zlatej knihy SOZA.
22. júna 1994 sa dobrovoľne predávkoval dvadsaťročný, mimoriadne talentovaný klavirista a hudobný skladateľ, syn Aliho a Vlasty Brezovských. Marek od piatich rokov navštevoval hodiny klavíra na ľudovej škole umení, kde mal podľa slov jeho otca “veľké šťastie, že dostal ako pani učiteľku Vieru Kardošovú, ktorá ho nechala hrať to, čo chcel a neodradila ho cepovaním od hrania na nástroji.” Vo veku desať rokov bol vraj lepší hráč ako jeho otec, vtedy už dlhoročný hudobný skladateľ, ktorý tvoril najmä pre filmy.
Kamaráti bola prvá hudobná skupina, v ktorej sa Marek Brezovský predstavil ako klavirista aj spevák. Neskôr nastúpil na konzervatórium v Bratislave na kompozíciu k Stanislavovi Hochelovi a Petrovi Martinčekovi. Ako pätnásťroční spolu so svojimi spolužiakmi na konzervatóriu založili Súbor súčasnej hudby, pre ktorý Marek písal skladby. Všetky skladby, ktoré napísal na konzervatóriu, či na VŠMU nacvičil so školským orchestrom jeho spolužiak a najbližší priateľ Oskar Rózsa. Tento spomienkový koncert tvorby Mareka Brezovského v Slovenskom rozhlase sa uskutočnil 2. februára 1995.
Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave študoval necelý rok kompozíciu u profesora Vladimíra Bokesa. Rád čítal literatúru šesťdesiatych rokov – beatnikov. Mená ako Lawrence Ferlinghetti, Jack Kerouac, či Allen Ginsberg mu vôbec neboli cudzie. Mal veľmi rád poéziu a nebránil sa ani Vladimirovi Semionovič Vysockému, či iným smerom ako surrealizmu. Pôsobil v niekoľkých ďalších kapelách, z kotrých sa každá zameriaval na iný hudobný žáner. Art M Trio hrali progresívny rock a v tomto období vzniklo mnoho piesní, ktoré Oskar Rózsa neskôr zachytil na albume Hrana. Avanavany ako slovná hračka z reklamy na čistiaci prostriedok na vane poslúžil ako názov ďalšej formácie, v ktorej Marek ukázal svoj cit aj pre punk rock.
Pred smrťou stihol zavoňať aj k divadlu. Jednou z jeho posledných spoluprác bola scénická hudba pre bratislavské divadlo GUnaGU. V roku 2000 bol in memoriam ocenený divadelnou cenou DOSKY za najlepšiu scénickú hudbu uplynulej sezóny k inscenácii Čajka nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Režisér Svetozár Sprušanský hudbu vyskladal z archívnych materiálov a bola to zároveň jediná premená nominácia z piatich, ktoré inscenácia získala.
Napriek tomu, že Marek Brezovský po sebe zanechal skladieb aj na šestnásť nosičov, nestihol za svoj krátky, no o to intenzívnejší, život žiaden vydať.
