Každý rok vyjde množstvo kvalitných hudobných albumov a vybrať z nich niekoľko najlepších je niekedy nadľudská úloha. Rok 2018 nebol žiadnou výnimkou a dlhé hodiny strávené pridávaním, vyhadzovaním, zužovaním a prehadzovaním poradia dnes už minuloročných hudobných skvostov viedli k nasledujúcemu prehľadu, kde okrem kvality zohrávajú úlohu aj pozvánky na jarné koncerty. Výber toho najlepšieho, čo redakcia MusicPress počula za rok 2018. Prajeme vám veľa novej a inšpiratívnej hudby aj v novom roku.
Mária Lišková
Shame – Songs of Praise – Nie až tak dobrý rok čo sa týka vnútornej politiky Veľkej Británie, ale za to výnimočne zaujímavý rok pre britskú gitarovú scénu. Tú tento rok doslova prevalcovala londýnska post-punková skupina Shame s energiou akú hudobný svet už dlho potreboval. Songs of Praise je zbierka odvážnej mladíckej zúrivosti, boja proti súčasným spoločenským normám, proti sebe samému a čistej zábavy vo forme nefalšovanej gitarovej nálože. Práve oni dokázali priniesť špinu z garáže na titulky časopisov, napriek tomu, že sa vôbec neboja expresívne prejavovať svoje politické názory, práve naopak, a pritom sa nebrať úplne 100 percentne vážne.
Snail Mail -Lush – Nie je zvykom, že prvý album interpreta vykáže takú kvalitu a úspech, hlavne čo sa týka alternatívnej indie scény, ako sa to podarilo Lindsey Jordan, skrývajúcej sa pod pseudonymom Snail Mail (anglický výraz pre tradičnú poštu – opak emailu). Lush je textovo veľmi umne popretkávaná nahrávka, plná životných situácií a emócií, ktoré v kombinácií s lo-fi gitarovou hudbou, zvláštnym spôsobom znie neuveriteľne dostupne, a zároveň originálne a sebavedomo. Do celkového nadpriemerne príjemného balíčka to Snail Mail zabalila svojím úprimným prejavom, striedajúc odmerané polohy so smutnými či nahnevanými.
1975 – A Brief Inquiry into Online Relationships – Rok 2018 bol rokom populárnej hudby. Jej prvky si privlastnili mnohí umelci, no nie každému sa to podarilo tak ako skupine 1975 na ich najnovšom počine. Hlavne mladšou generáciou milovaná formácia dokázala do svojho špecifického zvuku vniesť trap, autotune, techno či nostalgické popové gitary 90.rokov, a ešte stále to znie ako “starí dobrí 1975”. Ako napovedá názov, album je ale hodnotný aj vďaka textom. Už dlho tu nebola taká sonda do života mladých ľudí, duševných chorôb, technológií či spoločenských problémov ako tu. Nie každý nechá miesto seba na albume prerozprávať príbeh o temnej stránke sociálnych sietí samotnú Siri.
Young Fathers – Cocoa Sugar – Tri dlhé roky čakania od vydania posledného albumu Young Fathers stáli za to. Cocoa Sugar je dôkazom, že víťazi Mercury Prize z roku 2014 sú nielen excelentní performeri, ale aj výnimoční skladatelia. Málokto dokáže vo svojej hudbe využiť toľko žánrov ako toto, zložením neštandardné škótske trio. Rap je stále ich silnou stránkou, no dopĺňajú ho napríklad chorálmi či exoticky znejúcimi dvojhlasmi. Po celé trvanie albumu hľadajú pravdu v tomto zvrátenom svete, svetlo na konci tunela, ku ktorému vedie tmavá tŕnistá dlhá cesta. Ale napriek tomu Cocoa Sugar znie nadnesene, pozitívne a počíta s nádejou na lepšiu budúcnosť. Je to ako záživné čítanie z biblie s hudobným sprievodom a rapperským sebavedomím.
Idles – Joy as an Act of Resistance – Idles – vlajková ľoď britského, čoraz viac mainstreamovo akceptovaného punkrocku, už pár rokov dokazuje, že britská hudobná scéna je v dobrej forme, aj keď mnohí tvrdia opak. Presne ako sa píše v názve, odporovať súčasnému zvrátenému systému sa dá aj radosťou. Skladby sa venujú hraničným spoločensko-sociálnym témam s takou s ľahkosťou, rozvážnosťou a punkovou surovosťou, že človeku sa chce kričať od hnevu aj od šťastia naraz. Vo svete kde dominuje rap a hip-hop, Idles predstavujú svieži závan originality. Punk zažíva v posledných rokoch renesanciu, návrat do popredia, a práve Idles albumom Joy as an Act if Resistance dokazujú, že tento žáner vie byť aj vážny, aj vtipný, aj kvalitný zároveň.
Beach House – 7 – Siedmy album americkej dream popovej dvojice s nie veľmi kreatívnym názvom „7” nadviazal presne tam, kde Beach House pri poslednom albume skončili, no chvalabohu, potiahli to ešte o niečo ďalej. Ich veľmi špecifický, ťažko definovateľný zvuk, dostal na kompilácií ďalšiu šancu zažiariť a to sa mu podarilo na výbornú. Nehnali sa príliš do experimentov, stavali na tom čo vedia najlepšie, ale nejakým spôsobom to výpálilo tak, že album je rôznorodý, využíva surovejšie elektronické prvky, či hlasnejšie gitary. Shoegaze a dream pop v ich podaní funguje prekvapivo dobre.
Julia Holter – Aviary – Po úspešnej nahrávke Have You In My Wilderness postavila Julia Holter ten najnovší na jazzových a post-rockových základoch. Na tých sa ďalej realizuje rôznymi prístupmi, ktoré ešte výraznejšie posúvajú jej experimentálne a abstraktné tendencie. Aviary je ako život v súčasnom svete. Niekedy strach, úzkosť a chaos, inokedy kľud, eufória alebo krásny sen. Vyžaduje si poslucháčovu plnú pozornosť, no ani tá nie je vždy zárukou úspechu. Kohéznosť a tradičná štruktúra nie sú podstatou ani súčasťou tohto albumu. Aviary je ako soundtrack, ktorý nepotrebuje film. Svojou vizuálnosťou si bohato vystačí sám.
Julia Holter – Words I Heard
Dávid Majerský
Vybral som týchto päť albumov, keďže som odjakživa fanúšik tohto typu hudby. Myslím, že tieto nahrávky majú parametre s ktorými sa uplatnia aj v zahraničí. Držím im palce a budem rád, ak si ich vypočuje čo najviac ľudí na koncertoch a podujatiach. Vybral by som aj ďalších päťdesiat albumov, ale z časových dôvodov to už nedám. Avšak, objavia sa na stránkach magazínu musicpress.sk, alebo sa už objavili v recenziách. Preto sleduj naše rubriky a veľa sa dozvieš. Pekný a plodný rok 2019. Peace.
Autumnist – False Beacon (Deadred Records / Starcastic Records 2018)
Duhan – United Gravity (Ajlavmjuzik 2018)
Stroon – Vice Laboratory (Deadred Records / Starcastic Records 2018)
This Is Kevin – Deep (This Is Kevin 2018)
Ľudové mladistvá – Viete ako (Go2stage 2018)
Ľudové mladistvá – Hlase
Martin Saksa
Každý rok vyjde množstvo kvalitných hudobných albumov a vybrať z nich niekoľko najlepších je niekedy nadľudská úloha. Rok 2018 nebol žiadnou výnimkou a dlhé hodiny strávené pridávaním, vyhadzovaním, zužovaním a prehadzovaním poradia dnes už minuloročných hudobných skvostov viedli k nasledujúcemu prehľadu, kde okrem kvality zohrávajú úlohu aj pozvánky na jarné koncerty:
Amorphis – Queen of Time – Fínska stálica vydáva vynikajúce albumy minimálne od roku 2006, kedy do zostavy nastúpil vokalista Tomi Joutsen. Tento rok sa však pod producentskou taktovou veľmajstra Jensa Borgena zrodil ozajstný „opus magnum“. Ak chcete vedieť ako by mala znieť metalová hudba v 21. storočí pustite si práve Queen of Time. Epické, impozantné, melodické, tvrdé, úžasné… Presvedčiť na vlastné uši sa môžete 28. januára v bratislavskom Majestic Music Clube (MMC).
Silent Stream of Godless Elegy – Smutnice – Melancholická atmosféra, krásne melódie, prvky moravského folklóru na metalovom základe a v neposlednom rade nádherné české texty. To sú Silenti, len toť od vedľa. Po siedmich rokoch čakania sa zdalo že ich predošlý klenot „Návaz“ už neprekonajú. Opak je však pravdou a „Smutnice“ ide ešte ďalej…tichým prúdom pohanskej elégie…
Ghost – Prequelle – Niet kapely na metalovej scéne s tak eskalujúcou kariérou ako sú švédski Ghost. Záhadnosť okolo Papu Emerita, tranformovaného tentokrát v Cardinala Copiu a jeho bezmenných „ghouls“ urobila svoje a tak tento rok hlavný principál Tobias Forge prvýkrát odhalil svoju totožnosť. Za Ghost však nestojí len tajomná imidž, ale najmä výborná hudba. Nezasvätený by si myslel, že sa na naň vyvalí zbesilý black metal, ale tu zrazu akýsi retro hard rock snúbiaci sa s psychedéliou a navyše s obrovským hitovým potenciálom.
A Perfect Circle – Eat the Elephant – Pre všetkých fajnšmekrov a náročných poslucháčov je tento album priam šitý na mieru. Skupina okolo gitaristu Billyho Howerdela a vokalistu skupiny Tool – Maynarda Jamesa Keenana sa prebudila z hybernácie po dlhých osemnástich rokoch. Ale stojí to za to! Stačí len zatvoriť oči a nechať sa unášať melancholickou zasnenou rockovou modernou, kde sa melódie a kúzelne detaily prelievajú ako lány obilia v letnom vánku. Vyspelé, umelecké, inteligentné, dokonalé.
Catastrofy – Besnota – Vysoká priečka pre prvých tuzemských zástupcov možno trochu protekčne, ale nedá mi to. Chlapci z Bratislavy sa vyšvihli už albumom Zbojnícky tanec z roku 2015 a tohtoročná Besnota je ešte o niečo lepšia. Zbojnícka imidž, ščiplavé texty, vtipné aj vážne, ale najmä výborne zahraný old school thrash robia z kapely slovenskú metalovú špičku. A naživo sú bezkonkurenční.
Riverside – Wasteland – Jedna z mála kapiel z bývalého východného bloku, ktorá dobila celú Európu. Progresívny rock, ktorí produkujú títo Poliaci hladí dušu. Skupina potvrdila svoju invenciu aj napriek nečakanej strate zakladajúceho člena Piotra Grudzińského a Mariusz Duda a spol. nahrali album, ktorý je akousi hudobnou terapiu na danú tragickú udalosť. Príďte si overiť jej kvality do MMC 7. marca.
U.D.O. – Steelfactory – Ak máte radi radi metalovú hudbu v tej najklasickejšej podobe toto album Vás určite dostane. Starý pardál Udo Dirkschneider sa rozhodne do dôchodku nechystá a svojim bývalým kolegom z legendárnych ACCEPT týmto albumom priam vytrel zrak. Jeho zostavu tvorí výborný ruský gitarista Andrey Smirnov, basu drtí starý parťák Fitty Weinhold a za bicie posadil svojho synátora Svena. Keď 26. marca v MMC odznejú hity ako „One Heart One Soul“, „Rising High“, či „Make the Move“ budem mať obavy o statiku budovy.
Korpiklaani – Kulkija – Fínsky lesný klan známy svojimi alkoholickými hulákačkami dospel a trochu aj zvážnel. Kulkija aj napriek svojej dlhšej stopáži rozhodne nenudí a ponúka folk metal v celej svojej kráse. Nechýbajú tradičné skočné skladby, ale ani vážnejšie, pomalé kúsky. Všetko si to môžeme vypočuť 14. marca v MMC. Pivo bude tiecť potokmi.
Kissin` Dynamite – Ecstasy – Nahrať klasický hard rockový album „osemdesiatkového“ amerického strihu sa v dnešnej dobe len tak nevidí. Nemeckí borci z formácie Kissin` Dynamite sa však nezľakli, zdvihli hodenú rukavicu a nahrali album plný vynikajúcich skladieb, ktoré sa vymykajú akémukoľvek klišé. A keby aj nie, správneho rockera „buchta“ z obálky rozhodne nikdy neurazí. Vidíme sa 16. apríla v bratislavskom Randal Club-e.
Eufory – Higher and Higher – Opäť trošku protekčne, ale opäť zaslúžene. Ďalší slovenský zástupca, tentokrát z Martina. Keby ste tento album pustili hocikomu bez toho aby vedel krajinu jeho pôvodu, asi ťažko by tipovall na tuzemský počin. V rámci power metalového subžánru môže ich druhý album konkurovať svetovej špičke. A spevák Ľubo Senko je skutočná rocková hviezda. Verte mi, presvedčí Vás naživo. Skupine okolo bubeníčky Miriamy Hodoňovej držíme oba palce.
Orphaned Land – Unsung Prophets & Dead Messiahs – Izraelská formácia je známa svojimi filozofickými koncepčnými albumami s prvkami orientálneho folku a progresívneho metalu. Ich šiesta štúdiovka nie je výnimkou a ponúka nám skvelý zvuk, produkciu, orchestrálne aranžmány, zbory, meditačnú a ťaživú atmosféru. Pôsobivý je najmä duet vokalistu Kobiho Farhiho a Hansi Kürscha (Blind Guardian) v piesni „Like Orpheus“.
Primal Fear– Apocalypse – Skupina okolo principála Mata Sinnera je vo forme už pekných pár rokov. Aj ich posledný počin je plný silných heavy piesní s potenciálom osloviť aj širšie nemetalové publikum. A Ralf Scheepers spieva ako Boh.
Judas Priest– Firepower – Britská legenda uzatvára trojicu (spolu s U.D.O. a Primal Fear) klasických heavy metalových albumov v tomto prehľade. V novej kolekcii až štrnástich piesní! niet žiadnej vaty a valí sa na nás hit za hitom. Judas Priest na čele s Robom Halfordom týmto albumom dokázali, že do starého železa rozhodne nepatria.
Joe Satriani– What happened Next – Joe Satriani nie je inštrumentalistom, ktorý by ohurovali krkolomnými gitarovými exhibíciami. Svoj nový album naplnil krásnymi melódiami, v ktorých netreba žiadne vokálne linky, jeho gitara totiž spieva sama. Sami sa presvedčte, že aj pri inštrumentálnom albume si môžete pospevovať.
Lovebites – Clockwork Immortality – Čisto ženská kapela z Japonska hrajúca power metal. Tak to ma podrž. Pre našinca exotika ako vyšitá. Album odsýpa v rýchlom tempe a dievčatá by svojimi inštrumentálnymi schopnosťami schovali do vačku nejedného mužského kolegu.
Lovebites – Rising
Patrik Šedo
Pinegrove – Skylight – Sympatické americké zoskupenie funguje na scéne len 3 roky, no za ten čas dokázali rozvýriť nie len vlny nového kontinentu. Album je zvukovým aj tématickým pokračovateľom v tvorbe Pinegrove, a tým pádom poslucháč nie je vymanený z vesmíru, ktorý okolo seba kapela vytvára. Američania hrajú hrejivý a pokojný, avšak vášnivý mix indie-rocku a folku s vplyvmi country. Silné momenty jednoduchého pesničkárstva pôsobia ako kakao v upršaný večer, kým láskavé texty potešia dušu. Z kapely a albumu ide pokojná pozitivita a útulnosť. Američania to nikde neprehnali a každá skladba má osobitú atmosféru. Jediná vec, ktorú by som albumu poradil, je, aby pôžitok z neho trval dlhšie, keďže niektoré skladby sú naozaj kratučké.
Architects – Holy Hell – Dlho očakávaný album známych reformátorov moderného metalcoru na jeseň otriasol scénou a nasadil latku zas o kúsok vyššie. Anglickí Architects vypustili do sveta svoj prvý album od smrti Toma Searla, gitaristu a zároveň tvorcu významnej väčšiny tvorby kapely. Architects sa so stratou vyrovnávali dlho, ako aj ich fanúšikovia. Album je akousi výpoveďou o pocitoch plynúcich z tejto straty, ako aj pohľadom vpred – napríklad v skladbe „Death is not Defeat“. Po smrti Toma jeho miesto zaujal nemenej talentovaný Josh Middleton – spev, gitara a hlava spriaznených Sylosis. Zmena je viditeľná a vítaná – mierne thrashové motívy a väčšia ťaživosť. Architects do svojho repertoáru zaradili aj orchestrálne postupy, ktoré pridali na veľkosti a epickosti. Ich zvuk, ktorý je aj ich poznávacím znamením, ostal rovnaký – čo bolo tiež skúškou originality ich nového albumu a musím povedať, že prešli.
Foxing – Nearer My God – Foxing, ako jeden z najviditeľnejších mladších zástupcov štýlu emo sa albumom „Nearer My God“ dostal pod ruky zatiaľ najširšiemu publiku od doby prvej nahrávky z roku 2012. Je to aj tým, že zo zvuku ich minulosti si toho veľa nenechali, no to nemení nič na fakte, že iné, automaticky znamená zlé, alebo zapredané. Úplne upustili z dravosti a kriku, pridali viac rôznorodosti do štruktúry ich skladieb a aj do ich nálad. Neviem, či Foxing dospeli, keďže každý ich album znie inak. Pravdou však ostáva, že tento je najodlišnejší a najviac prekvapivý. V kapele bola vždy istým veľmi okrajovým spôsobom prítomná elektronika, no tu má už väčšiu rolu, aj keď stále ostáva v primeranom úzadí. Nový Foxing si dáva na čas, zmysel tohto albumu pochopíte až časom…čo je fajn, keďže dobré veci zrejú dlhšie. Už to dávno nie je len „emo“, aj keď tento termín je dosť zovšeobecňujúci. „Nearer My God“ pochopiteľne rozdelil priaznivcov Foxing na dve skupiny. Patril som do prvej, no našťastie som pochopil, že tento album je fenoménom.
Foxing – Nearer My God
Radoslav Lakoštík
Koľko novej hudby dokáže človek poctivo prijať za obdobie jedného roka, síce neviem, no viem, že drvivá väčšina tej novej z roku 2018, ostane nepoznaná. Pozornosť sa prirodzene sústredí prvotne na overené mená, gigantov, ktorí svojou veľkou stopou často pošliapu nové talenty a objavy. Súboj je nekompromisný a koncoročné zoraďovanie rebríčkov za uplynulý rok – nech sa budeme snažiť akokoľvek – vždy vyznie smiešne a nekompletne. Preto nasledujúci zoznam prijmite ako odporúčania, ktoré v ukrutnom súboji o pozornosť poslucháča prenikli na povrch subjektívnym sitom.
Judas Priest – Firepower – Jedno z najväčších prekvapení roka priniesli v stojatých vodách tradičného heavy metalu azda jeho najtradičnejší predstavitelia Judas Priest. Napriek menej výrazným nahrávkam (avšak stále kvalitným) posledných dekád, zdravotným problémom a personálnym zmenám zmobilizovali svoje sily a ukázali, že aj overené šablóny môžu priniesť svieži materiál. Album Firepower má v sebe všetky „judášske“ esencie: rýchlosť, dravosť, prísnosť, ale aj nostalgiu, sentiment a heavy metalový gýč s tým spojený. Piesne Firepower, Never the Heroes či Children of the Sun sú toho dôkazom. Rob Halford nie je „metalovým bohom“ nadarmo a v jeho prípade je vek 67 naozaj len číslom, čo dokazuje aj ich svetové turné so skvelými ohlasmi.
David Kollar & Arve Henriksen – Illusion of a Separate World – Máte radi hru Andreja Šebana? Ja veľmi, no pri všetkej úcte a nespočetne fenomenálnych albumoch, ktoré Šeban nahral, zložil či produkoval, nebudem zavádzať, keď poviem, že Kollár svojim futurizmom prekonal učiteľa. Neúnavná práca mu prináša dialóg so svetovou scénou a nás doma to nesmierne teší. Steven Wilson, Marco Minnemann, Pat Mastelloto (King Crimson), Eivind Aarset (Ray Charles) – to nie sú nedosiahnuteľné vzory, ale Kollárovi spoluhráči a kolegovia, „kapelníci“. Illusions of a Separate World je názov albumu, na ktorom tentokrát spolupracoval s nórskym trubkárom Arve Henriksenom. Album prináša fúziu súčasnej hudby s kaleidoskopicky meniacimi sa náladami. Smútok, vízia, melanchólia, odvaha – sucho povedané ambient, jazz, náznaky rocku, post-rock, prog rock, elektronika (…). Všetko to a mnohé iné počujeme v skladbách ako sú Solarization, Night Navigator, Casteles in the Air alebo poslednej nesmierne dojemnej Beyond Icloud. Mimochodom, jej pôvodnú verziu nájdete na Kollárovom sólovom albume Equation of Time (2011) pod názvom Dream Within a Dream. Aj v aktuálnom aranžmáne premenovanom na Beyond Icloud možno počuť, akou odvážnou cestou Kollár odvtedy prešiel.
Sumac – Love in Shadow – Diametrálne odlišnou je nahrávka americkej skupiny Sumac. Love in Shadow je pokračovaním animálnych túžob a fantázií vedúcej osobnosti Aarona Turnera (Mamiffer, Old Man Gloom, ex-Isis). Prísnu sofistikovanosť a racionalitu v tvorbe bývalej skupiny Isis (ktorá stála pri zrode žánru post-metal) rozmetal so svojim projektom Sumac. Kontrolované šialenstvo, organizovaný chaos, hlukové orgie, neurčité ticho. Pri počúvaní Love in Shadow je možné, že si nebudete istí, či ste fascinovaní, omámení, alebo zhnusení. Estetika škaredého bez príkras a zrozumiteľných návodov. Sumac sa vás nepokúšajú presvedčiť o páčivosti, skôr sa pokúšajú rozohrať hru, či ich vý(s)poveď dokážete uniesť. Že si neviete pod týmito slovami nič predstaviť? Možno sa nič nezmení ani po vypočutí albumu Love in Shadows. Neviem, či je táto nahrávka jedna z najlepších, no určite najpozoruhodnejších za uplynulý rok.
Sumac – The Task
Vedľa Sumac by som spomenul krátko ešte dve príbuzné, hoci nie podobné nahrávky. Yob neupustili od svojej hrubosti a v okovách žánru sludge, doom, post-metal vydali jednu z najlepších žánrových nahrávok Our Raw Heart. Špeciálne by som upozornil na skladbu s názvom The Screen, ktorá si počas desiatich minút vystačí s tou najpriamočiarejšou a zároveň najodvážnejšou rytmikou, akú kedy použili. Za pozornosť stojí aj pútavé vizuálne stvárnenie albumu. Po pätnaśtich rokoch prekvapili aj „stoneroví“ kolegovia Sleep. Hoci ničím neprekvapili album The Sciences bol prijatý veľmi dobre a nemohol chýbať ani v našom zozname odporúčaní.
Na záver potešujúca „undergroundová“ udalosť roka, ktorá koniec-koncov prekročila hranice undergroundu. Čad spolu s Catastrofy vypredali klub MMC a jasne ukázali, že underground robený s entuziazmom, kvalitou a výborne otextovanými piesňami dokáže zaujať zástupy ľudí. A aj keď sa spieva po slovensky. Ruku na srdce, hlavne preto, že si vybrali zrozumiteľnú slovenčinu. Ich odkaz je, myslím, úplne jasný.
Daniel Hevier ml.
Nellcote – Surrender – Z Chorvátska sa k nám dostane iba minimum hudby. Je to veľká škoda, lebo ich hudobná scéna je na veľmi vysokej úrovni. Dôkazom nech je skupina Nellcote. Štvorica zo Záhrebu prináša vypracované piesne plné jednoduchých, ale precítených melódií. Tmavej a temnej poetiky. Ani na chvíľu nezasvietia lúče slnečných tónov. Zvláštne, keď pomyslíte, že názov kapely je odvodený od vily postavenej na azúrovom pobreží. Už názov albumu – Surrender (Vzdať sa) – prináša otázku, či sa pri kapitulácii dá nájsť svetlo na konci tunela. Delikátna dynamika vytvára jemnú pavučinu, ktorá len tak nepustí. Žiadna samoúčelná interpretácia, ale presné vystihnutie atmosféry v piatich skladbách, ktoré pretečú ako voda a poslucháčov stiahnu z brehu, aby sa ponorili, vynorili a pokúsili preplávať na druhý breh. EP Surrender obsahuje nenápadné no o to viac silné momenty. Už len kvôli tomuto počinu sa oplatí zaostriť na chorvátsku scénu.
Marlon Williams – Make Way For Love – Pesničkár Marlon Williams vydal svoj druhý album, na ktorom si lieči boľavé srdce. Do svojho melancholického hudobného sveta pozýva starších aj mladších poslucháčov. Prepojil tradíciu angloamerického vidieku so súčasným pesničkárskym revivalom. V country music nevidí naleštené čižmy a od hrdinskosti kovbojských spevákov smeruje k zúfalosti a temnote, akú sme poznali u Johnnyho Casha. V piesňach sa neobjavuje sebavedomý prístup idúci z tohto žánru, ale skôr plachosť, ktorá sa veľmi dobre počúva. Album Make Way For Love znie klasicky a vytvára pre mladú generáciu staré hodnoty, ale s ich novými hrdinami. Frank Sinatra, Ray Orbinson, Johnny Cash sú preč, Marlon Williams pokračuje v ich príbehoch.
Akua Naru – The Blackest Joy – Hrdosť a uvedomenie si vlastných koreňov – tých ľudských aj hudobných. Raperka a hudobníčka Akua Naru to pretavila do najnovšieho albumu The Blackest Joy, ktorý pojednáva o generačnom a kultúrnom spájaní. Vo svojej tvorbe presadzuje africké korene, americké aj európske vplyvy. Tieto kultúrne odlišnosti sa snaží reflektovať aj na najnovšom, v poradí už štvrtom štúdiovom albume The Blackest Joy.
Lonker See – One Eye Sees Red – Zo susedného Poľska prichádza veľa inšpiratívnej hudby. Jeden z najlepších poľských albumov nahral ambientný/jazzový projekt Lonker See. Divoké jamovanie v ňom naráža na pevný múr premyslených kompozícií a odráža v nich psychedelické zvuky. Nič nie je náhle, ale pomaly a premyslene budované. Lonker See pokračujú v kontinuálnej línii poľského jazzu a zachytávajú náladu súčasnej avantgardnej tvorby.
Paul McCartney – Egypt Station – Matador populárnej hudby dokáže stále prekvapiť. Mr. Melody nevie nahrať zlý album. Nemusia vám niektoré piesne sadnúť, ale ich genialitu oceníte. Paulova hravosť nevymizla, vďaka tomu si zachováva mladícky prejav korešpondujúci s jeho nestarnúcim hlasom. Žiadna prekomponovanosť, ale vypointované melódie, ktoré si viete zapískať a zahmkať. Klavírne, gitarové aj orchestrálne témy – len máloktorý súčasný umelec vie spraviť takúto trojkombináciu, aby držala pohromade na takej vysokej úrovni.
