Československo v zime 1989. Zatiaľ čo sa z balkóna na Václaváku ozývala Modlitba pre Martu v podaní Marty Kubišovej, v Bratislave na SNP sa Ivanovi Hoffmanovi z hrdla drali slová Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len… Už sa nemusel báť, že mu zvukoví technici na povel ŠtB vypnú mikrofón, tak ako tomu bolo len o pár mesiacov predtým, keď si ho na pódium Bratislavskej lýrý zavolala americká folková speváčka Joan Baez.
K 27. výročiu 17. novembra som dostala napísať tému Ako slovenskí hudobníci pristúpili k Nežnej revolúcii? Vzhľadom na narastajúce kontrarevolučné myšlienky, frustráciu, znechutenie a sklamanie z porevolučných udalostí sa mi článok nepísal ľahko. Skôr, ako sa rozpíšem, chcem len pripomenúť, že v zime v ´89 sme tou eufóriou z prevratných udalostí žili všetci. Vrátane umelcov. Nikto vtedy ešte nemohol tušiť, ako sa výdobytky nového demokratického zriadenia vymknú z rúk.
Vypnutie mikrofónu je iba slabý odvar praktík, na ktoré sa znížil bývalý režim s cieľom umlčať protestné hlasy umelcov. Pretože, kde inde sme v tej dobe mohli hľadať nahlas vyslovenú pravdu, ak nie v hudobných či dramatických textoch? Cenzori všemožne bránili neposlušným ľuďom z umeleckej branže v činnosti. Výsluchy, prepisovanie textov, zákaz publikovať skladby, alebo rovno zákaz činnosti, stíhanie za samizdat, vyhrážky spojené s vyhadzovom z vysokej školy či práce s vyhliadkami robiť kuriča, návštevy koncertov, tlaky vyvíjané na jednotlivcov zradiť samých seba a priateľov spoluprácou s ŠtB. Boli tu aj takí, pre ktorých rušili a premázavali televízne programy, či takmer pozastavili vysielanie Bratislavskej lýry. Hoffman, Peteraj, Grigorov, Peter Schredl alias Koňýk, Ursíny, Filip, Hammel, Varga – to je len časť mien, ktoré prišli do konfliktu s komunistickým režimom a ním nastolenou cenzúrou. S pádom železnej opony prichádza vytúžená sloboda prejavu s príchuťou odvety.
Eufória bola obrovská. K rozvášneným davom sa z provizórnych pódií na námestiach len pár dní po vypuknutí revolúcie začali prihovárať okrem hlavných tvárí Nežnej aj interpreti. Po dva a pol ročnej koncertnej odmlke sa medzi nimi objavila Marika Gombitová so slovami „v mene tých, ktorí poznajú hodnoty ľudskej pomoci, lásky a súdržnosti vás srdečne pozdravujem. Pripájam sa k tým, ktorých sa hlboko dotkli udalosti zo 17. novembra ´89 v Prahe.“ Príhovor ukončila dôstojnou bodkou. „Chcem spievať slobodne. Slobodným ľuďom.“ Potom nasledovala pieseň Zem menom láska, ktorú zaspievala do mikrofónu tak ako to vie iba ona. Posediačky, s plným rozsahom hlasiviek, bez hudobného doprovodu a jediného falošného tónu. A dav spieval s ňou.
Svojimi prejavmi a piesňami rozohňovali masy okrem Hoffmana a Gombitovej i ďalší umelci menovite Jaro Filip, Miro Žbirka, Robo Grigorov. Jeho Pocta Majakovskému sa stala jednou z nepísaných hymien Nežnej. Dodnes v mnohých pamätníkoch rezonuje strofa „odpusť Bože, odpusť básnikom, za to že prišli na tento svet zmeniť, čo bolo včera – predvčerom.“ Podobne na tom bola aj Loď do neznáma či z tribúny burácajúca Pravda víťazí od Tublatanky. „Svet je iný než som myslel, svet je smutne skutočný. Prázdni ľudia chcú v ňom vládnuť, smejú sa nám do očí,“ spieval Maťo. A do toho pútal rečami o zaháňaní démona strachu Marián Varga. Ďurinda sa ešte inak zapojil do revolučnej kampane. Prvé tri dni mítingov zapožičal svoju gitarovú aparatúru a spolu s technikmi Tublatanky ozvučil námestie SNP. Bubeník Ďuro Černý poskytol svoj podstavec pod bicími a o pár hodín už stálo provizorné pódium, ku ktorému sa upierali oči niekoľko tisícového davu.
Robo Grigorov – Pocta Majakovskému
V deň, keď sa začali prepisovať dejiny, boli práve Richard Müler s Andrejom Šebanom ako kapela Banket na turné na severnej Morave. Turné ihneď zrušili, aby mohli byť v Bratislave na námestí pri tom. Najskôr sa držali v úzadí, iniciatíva prišla o niekoľko dní. A pridali sa aj ostatní. 18. decembra ´89 vyšiel v bratislavskom večerníku článok o pripravenom Koncerte pre verejnosť v športovej hale na Pasienkoch. „Po mesačnom prerušení verejného vystupovania, ktorým umelci vyjadrili rozhodný a jednoznačný občiansky postoj a podporu demokratickým premenám v našej spoločnosti, opäť uvidíme celú plejádu najobľúbenejších hudobných skupín a interpretov.“ Na javisku zdobenom vlajkami s bielym pozadím a modročervenými logami a nápismi Verejnosť proti násiliu a Študentské hnutie vystúpili stálice hudobnej éry osemdesiatich rokov ako Team, Elán, Žbirka, Gombitová, Nagy, Dubasová, Brezovská, Hammel, Lipa, Banket, Vidiek, Lojzo, Greksa, Kadlubiak, Modus, Gravis, Madam, Hečková, Bartošová, Záblacká a Patejdl, ktorý ešte pred rozozvučaním klávesov sa poďakoval študentom.
Novembrový prevrat umožnil vydanie skladieb, ktoré boli kritikou totalitného režimu. 1990 sa na novom albume Ivan Hoffmana „Verím, že sa dá“ objavuje predrevolučná pieseň „Nech mi nehovoria.“ Práve tá, ktorú spieval rok predtým na Bratislavskej lýre, keď mu organizátori podriadení súdruhom z ŠtB odpojili mikrofón. Hneď po revolúcii vychádza Dežovi Ursínymu album „Do tla“. Aj keď sa v ňom hudobník do značnej miery vyrovnáva so svojou zákernou chorobou, ktorej napokon 1995 podľahol, album možno chápať aj ako bilancovanie minulej doby a pokus stráviť prítomnosť.
Ivan Hoffman – Sľúbili sme si
Na záver som si ponechala ešte jednu pieseň, ktorá doliehala do davu z revolučných tribún. Dôvod, prečo som tak urobila, som načrtla už v úvode. Skladba Do batôžka od Jara Filipa a Milana Lasicu nestráca na aktuálnosti ani dnes. Pokojne by sa mohla stať „vlajkovou piesňou“ dnešných novembrových protestov. „Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš, a potom zahoď všetko do vody. Bez pretvárky a falše, hneď by ti bolo krajšie, hneď by tu bolo viacej pohody.“
