Blesky, hromy, vietor, či dážď sú pre každý festival nočnou morou. Práve počasie sa mohlo stať výrazným faktorom, ktorý mohol ohroziť atmosféru Rock for People. No, nestalo sa tak a hudby chtivý návštevníci si mohli užiť perfektnú festivalovú náladu, či zabaviť sa na nespočetnom množstve kvalitných vystúpení na čele s My Chemical Romance, White Lies, Beatsteaks, alebo na čoraz viac populárnejších Pendulum.
Uplynulý ročník mal byť prelomový. Zlepšenie malo nastať v lepších službách, hygiene, no najviac bolo cítiť novú grafiku, ktorá na nás príjemne vplývala na každom rohu. To všetko malo napomôcť vytvoriť z festivalu priestor, kde sa budú ľudia pravidelne stretávať, bez ohľadu na zvučné mená interpretov (Vytvoriť si značku u ľudí ako má napr. Pohoda). Do akej miery sa podarilo tento zámer uskutočniť je otázne, no je viac než isté, že Rock for People sa aj navzdory nepriaznivému počasiu vydaril.
Ako vždy sa to začína príchodom. Kyvadlovky preplnené, rady na stanové mestečko viac než otravné, no po vybavení všetkých formalít (70Kč/noc v mestečku +50Kč/záloha na odpadky) sa môžeme naplno venovať festivalu. Prekvapujú nás vlajky, všadeprítomné nové logo festivalu, z každej strany je cítiť tlak na zmenu k lepšiemu. Od pracovníkov SBS, až po výčapníkov v bare, je k nám každý milý, príjemný, čo spolu so skutočne udržiavanými Toi Toikami napomáha v presvedčení, že tento rok je iný, lepší.
V diaľke počuť Kate Nash, ktorá má podľa potlesku veľký úspech, no my radšej ďalej blúdime areálom, ktorý nie je tak veľký, no je tu čo objavovať. Nachádzame tak zaujímavé stánky s technickými vymoženosťami od ČVUT, ktorý sa pýšia detektorom pravdy, či v ďalšom, kde sa hráme s robotmi, alebo stolný futbálek. Ponuka gastra nie je moc rozmanitá, vzhľadom na to, že odvšadiaľ sa na nás valia kebaby, nudle, zapáchajúce makrely, či klobásy, čoho máme po pár dňoch dosť, no ani to nám nezabráni, aby sme si počas festivalu vychutnali aj nejaké koncerty, veď kvôli nim sme prišli.
Postupne tak vidíme punk- rockovú smršť v podaní Sum41, ktorý nič nedarujú a hrajú ako v čase najväčšej slávy, predovšetkým pri hitovkách ako „Fat Lip, Motivation, Still Waiting“. Po poslednej piesni, rýchlo prebiehame na pesničkára Tomáša Klusa, ktorý nás upútal svojim šarmom, ľahkosťou, improvizačnou dokonalosťou a v neposlednom rade poetickým étosom, ktorý vyžaruje z každej jeho piesne. No to sa už pomaly napĺňal čas na najväčší ťahák prvého večera, ktorým mala byť pre Európu viac menej neznáma kapela, no v USA až neuveriteľne populárna Paramore na čele s Hayley Williams. Prebiehajúce vystúpenie sme vnímali skôr neutrálne, no bolo vidieť, že Hayley s kapelou chcú na svojej prvej koncertnej zastávke v Európe, aj napriek zhoršenému zdraviu vzbudiť pozitívny dojem, ktorý sa u nás dostavil až pri emotívne ladenej piesni „The Only Exception“. Koncert, ktorý mal nakoniec obrovskú odozvu vo fanúšikoch (a že ich tam nebolo málo s červenými vlasmi) sa úspešne skončil a my sme sa mohli zničení vydať cez celý areál na cestu za energickými The Qemists. Drumandbass v kombinácii s gitarami po vzore Chase and Status to odpálili. Výborne zvolené umiestnenie do veľkokapacitného party stanu, dodávalo koncertu potrebnú atmosféru a tak partička okolo Dana Arnolda z nás vysala posledné sily. Človek sa mohol brániť prieniku hudby to pohybovej sústavy ako chcel, no nič nepomáhalo a neraz sme boli strhnutý hudbou, davom a atmosférou do najväčšieho kotla. Dokonalé zakončenie koncertného večera, po ktorom sme sa mohli už len dotackať k stanom, zabaliť sa do čo najväčšieho množstva oblečenia, spacákov a prečkať brutálne chladnú daždivú noc.
V pondelňajšie ráno sa budíme do chladného, daždivého počasia, areál je zatiaľ zatvorený a my nemáme inú voľbu, ako sedieť pred stanmi, zhovárať sa s priateľmi a čakať kým sa hodinové rady na sprchy uvolnia. Krásne ráno našťastie končí a my sa znova vydávame oddať sa hudbe, poprípade iným druhom umenia. Nachádzame ho na divadelnej scéne pri hre Kocúr v botách, v prevedení divadla Studna. Skromný divadelný priestor sa zaplnil smiechom, pričom ani my nezaháľame a smejeme sa čo nám sily stačia. Perfektné predstavenie, plné vtipných hlášok, improvizácie v kombinácii s interakciou s publikom nás dostali do varu, čím sa nám po prvý krát vyčaril úsmev na tvári po mrazivom ráne. Postupne ako sa dostávame do lepšej nálady, tak nám aj slniečko vykúka spoza mrakov. A tak si vystúpenie John Butler Trio môžeme vychutnať vo vrúcnejšom prostredí, aj keď popravde, 12 minútové sólo Johna Butlera na 12 strunovej gitare by nás rozohrialo aj v najväčšej zime. Ako deň pokračoval, tak sa pomaličky prehupol do podvečernej časti, v ktorej to spočiatku rozbalili, čoraz viac úžasnejší White Lies. Formácie vedená večne usmiatym Harrym McVeighom bola priam neuveriteľná. Človek mal pocit, že ich hudba nepatrí do tohto sveta, emotívne vypätá, nádherné texty a hlavne priamočiare úprimné prevedenie každej jednej piesne v nás zanechalo silné momenty, ktoré najviac vygradovali v piesni „Bigger than us“, dokonca aj pri dennom svetle.
Obrovský zážitok, no ktorý sa musel skončiť, pretože museli prenechať pódium sviežejším The Wombats, ktorý priniesol energiu z Británie. Postupne zahrali svoje najväčšie pecky „Lets dance to Joy division“, Kill the Director“, ktorými roztancovali takmer každú prítomnú osobu, a tak niet sa čomu čudovať, že cez leto vystupujú na najväčších festivaloch po celej Európe. Ako sme odchádzali z pred pódia, tak sme zaznamenali prúdiace davy fanúšikov My Chemical Romance, ktorý si tak chceli zabezpečiť čo najlepšie miesta na koncerte svojich miláčikov. Koncert kapely formovanej okolo speváka Gerarda Waya bol (i keď nie som ich fanúšik) viac než dokonale strhujúci. Neviem, či to bolo kapelou, atmosférou, či fanúšikmi, ktorí boli absolútne šialený. Dokonca ani na minuloročnom headlinerovi Muse nebolo tak veľa tancujúcich, kričiacich a hlavne skandujúcich ľudí. Perfektný zážitok vygradoval pri posledných piesňach „Helena“, „Welcome to the Black Parade“, „Teenegars“ či „Famous Last Words“. Bol som tak donútený okomentovať koncert iba slovom WOW, a to som prišiel len na časť koncertu. No zakončenie večera nás ešte len čakalo v podobe šialencov z Asian Dub Foundation. Slovo šialenci nie je náhodné, pretože to čo títo páni na pódiu predviedli bolo impozantné. Energia neustále sršiaca z pódia, obrovské tanečné pecky „Flyover, Rebel Warrior, Take back the Power“ bola neustále odovzdávaná naspäť od fanúšikov. Všetko fungovalo ako malo, aj keď prídavok prišiel oneskorene, čo znamenalo, že polovica ľudí odišla, no ani to neubralo energiu ich poslednej piesni. Príjemný večer, ktorému začalo konečne priať aj počasie, sa nachýlil ku koncu, a aj keď nám festival tento rok ponúka zábavu do ranných hodín v podobe dvoch tanečných hangárov, my ju zdvorilo odmietame a radšej sa pokorne uberáme spať do stanov.
Záverečný deň
Konečne sa prebúdzame do slnečného počasia, ktoré nám hneď spôsobuje lepšiu náladu. Snažíme sa ju znova ešte viac vylepšiť divadelným predstavením, avšak tento krát sme prišli skrátka. No nevadí, pretože nás čaká zaujímavý koncertný deň. Ako prvých, aj keď už v neskorších hodinách sa dostávame na koncert Jimmy Eat World, ktorí nás však nezaujali tak, ako svojou štúdiovou tvorbou, ale aspoň piesne „My best theory, Higher Devotion“ vyzneli perfektne, a tak sa trošku sklamaný ideme prejsť po areáli, kde stretáme priateľov idúcich na Tokyo Ska Paradise Orchestra, na čo sa k nim pridávame. Ska nie je náš štýl, no atmosféra koncertu nás núti tancovať. Škoda len, že na ďalšom pódiu sa už pomaly pripravujú nami očakávaný Beatsteaks, a tak neváhame a rútime sa smerom pred najväčší T-Music stage. Berlínsky rockeri od začiatku predvádzajú perfektnú šou, kde nechýba komunikácia s publikom, tanečné kreácie kapely, skandovanie, či dokonca si posadili celý dav na zem, behom 15 sekúnd, na čo následne všetci na pokyn kapely vyskočili a vyhodili do vzduchu niečo čo mali pod sebou, takže vzduchom lietali predmety od pohárov, až po hlinu. Fakt výborný koncert, po ktorom už nasledovalo len zopár kvalitných vystúpení, pričom medzi nimi nechýbali domáci Tata Bojs, ktorý dokonca zatienili Mikea Skinnera s The Streets.
Tatáči už klasicky dokázali roztancovať celú arénu, neexistoval hádam nikto z prítomných, ktorých by neočarili. Štandardne perfektné vystúpenia bolo korunované obrovským ohlasom z publika, skandovaným, ktoré musel zaznamenať aj Mike Skinner na vedľajšom stagei, pričom je paradoxom, že práve v jednej z piesní od Tatáčov sa spomína práve The Streets. Je príjemné vedieť, že nielen zahraničné mená, ale aj domáce formácie môžu byt kvalitné a dokonca zaujať viac ako veľké hviezdy. Koncertu dokonca neuškodil ani začiatok najočakávanejšieho koncertu večera, keď sa ľudia hromadne začali presúvať pred najväčší stage. Pendulum sú síce obrovské hviezdy, ale nie každého dokážu osloviť. Práve k tejto skupine patrím a po úvodných dvoch piesňach radšej volím priľahlý výčap piva, kde trávim čas až do začiatku konca festivalu v podobe tanečných Digitalism. Energické vystúpenie bolo nielen dôstojnou bodkou za festivalom, ale zaradilo sa medzi tie najlepšie. Tanečná hudba, ktorá nielen dokázala roztancovať, dokázala z náš dostať posledné kúsky energie a aj ked sme si mysleli, že už nemožeme, tak prišli ešte chytľavejšie, nadupanejšie rytmy, ktoré spolu so svetelnou šou z nás robili zombies, ktorí už ani nepremýšľajú, len tancujú do konca festivalu. Samozrejme iba nášho konca, pretože návštevníci sa mohli ako každú noc baviť do rána v hangároch, alebo klasicky popíjať v miestnych výčapoch, či baroch.
Ostatný ročník Rock for People bol určite v doterajšej histórii organizačne a koncepčne najlepší, no nie prelomový. Nová grafika, zlepšenie hygieny, rôzne nové nápady boli fajn, ale je to skôr prirodzený vývoj, ktorým sa v súčasnosti uberá každý väčší festival, no pred Rock for People je stále dlhá cesta, aby sa mohol stať významným európskym festivalom. Našliapnuté má správnym smerom, no netreba zaspať na vavrínoch.
Autor a foto: Lukáš Osvald/Musicpress.sk