Dňa 30. novembra minulého roku sme si pripomenuli 70. výročie od založenia divadla Nová scéna. Za to obdobie sa pochopiteľne udialo veľa vecí, vystriedalo mnoho účinkujúcich, odohralo množstvo predstavení a takisto sa veľa vecí zmenilo.
Divadlo vzniklo ako druhé v Bratislave a popri SND, ktoré bolo vnímané ako hlavné reprezentačné divadlo, slúžila Nová scéna pre širokú verejnosť. Divadlo bolo zriadené v priestoroch bývalého bratislavského kina Alfa v Živnodome. Malo rozšíriť ponuku žánrov, rozvinúť rôznorodé formy divadelného prejavu a celkovo rozšíriť štýlovú pestrosť. Z dôvodu nedostatku priestoru v SND obmedzovalo divadlo činnosť hereckého súboru činohry a nemohol byť tak uplatnený jeho plný potenciál. Po roku 1945 tu tiež bola zrušená opereta. Kvôli týmto skutočnostiam prešli niektorí členovia činohry a bývalej operety zo SND do Novej scény a utvorili tak základné herecké jadro. Medzi hlavných iniciátorov vzniku Novej scény patril herec činohry SND Martin Gregor. Kolektív nového divadla bol rozšírený o hercov z iných divadiel, ako aj z ochotníckych radov. Čoskoro sa utvorili dva súbory. Jednalo sa o 30-členný činoherný súbor, ktorý medzi rokmi 1946 a 1952 viedol Drahoš Želenský. Pochádzal pôvodne z Prahy a stál aj pri zrode divadla vo Zvolene. V roku 1952 odišiel späť do Čiech. Tam potom pôsobil ako riaditeľ v divadlách v Ostrave a v Prahe.
Ďalej bol na Novej scéne prítomný ešte 17-členný súbor hudobnej komédie, kde bol medzi rokmi 1946 a 1964 umeleckým vedúcim František Krištof Veselý, ktorý bol rodákom zo Skalice. Ako prvá tu bola uvedená 30. novembra roku 1946 Shakespearova komédia Skrotenie zlej ženy v réžii Drahoša Želenského. Napriek autonómnosti oboch spomínaných súborov, bolo divadlo Nová scéna ako celok súčasťou zväzku SND. Administratívne vedenie, hospodárska správa aj závodná rada boli pre obidve divadlá spoločné. V tomto období divadlo pôsobilo pod oficiálnym názvom Nová scéna Národného divadla (NS ND). Repertoárová skladba činohry a vítané obohatenie o hudobnú komédiu, prispeli k diferenciácii bratislavského divadelníctva a NS ND si získavala čoraz širší okruh publika.
Činoherný súbor sa vyvíjal pod vplyvom tradične orientovaného, už spomínaného Drahoša Želenského a skôr modernejšie orientovaného režiséra Františka Kudláča, ktorý bol známy aj ako akademický maliar. Istý čas pracoval v Matici Slovenskej v Martine, kde bol aj šéf režisérom Slovenského komorného divadla. V rokoch 1946 až 1949 bol potom režisérom v NS ND. Od roku 1947 sa následne venoval aj filmovej tvorbe. Jedným z jeho najúspešnejších filmov je Majster Pavol z Levoče (1956). V divadle zožali úspech aj ďalší mladí režiséri, ako napríklad Ľubomír Smrčok, či začínajúca ambiciózna režisérka Magda Husáková-Lokvencová. Súbor sa ale predovšetkým vyvíjal pod vplyvom dramaturgie Dr. Petra Karvaša, ktorá pozostávala z klasických aj moderných európskych textov, ale aj z domácej súčasnej dramatiky. Zároveň dávala možnosť prejaviť sa mnohým začínajúcim slovenským dramatikom. Divadlo nepriaznivo ovplyvnila politická situácia po februári 1951.
Činoherný súbor bol zrušený a veľká časť hereckého kolektívu sa vrátila do činohry SND. Z pôvodnej hudobnej komédie sa stal operetný súbor Novej scény. Pod politickým a ideologickým vplyvom sa začal formovať nový súbor so zameraním na výchovné rozprávky a mládežnícke hry. Došlo k spojeniu činohry pre mládež s operetným súborom. Napokon ale vyšlo najavo, že to nebol dobrý nápad, nakoľko sa začali postupne objavovať problémy v oblasti repertoáru a umeleckej kreativity. Odzrkadlilo sa to aj na divákoch. Orientácia divadla sa už koncom 50. rokov začala meniť. Tento krát to malo oveľa pozitívnejší vplyv na ďalší vývoj. Bolo to predovšetkým zásluhami dramaturga Dr. Stanislava Mičinca a režisérky Dr. Magdy Lokvencovej, ktorá sa po nútenej prestávke do divadla vrátila v roku 1956. Od roku 1954 sa dovtedy NS ND úplne osamostatnila od SND a divadlo začalo pôsobiť pod vlastným vedením a zmenil sa aj názov z NS ND na Nová scéna.
Po roku 1960 sa potom úplne upustilo od mládežníckeho zamerania a divadlo sa usilovalo vrátiť k pôvodnej koncepcii druhej bratislavskej činohry s ponukou pre najširšie divácke vrstvy. Operetný súbor, ktorý bol pretvorený z bývalej hudobnej komédie sa od polovice 50. rokov postupne stále viac začal zameriavať aj na modernejšie formy hudobno-zábavného divadla, vrátane muzikálu. Od 60. rokov sa obidva divadelné súbory začali ešte výraznejšie profilovať každý osobitne. Pod vedením Dr. Magdy Lokvencovej sa činohra prezentovala radom apelatívnych, spoločensko-kritických inscenácií, ktoré získali v publiku veľký ohlas. Druhý súbor sa z operetného premenoval na spevoherný. Začal sa zameriavať na najznámejšie a najlepšie diela amerického muzikálu. Odohrali sa tu muzikály ako napríklad My Fair Lady, Hello Dolly!, Fidlikant na streche, či Grék Zorba. V tomto období bol dlhoročným šéfdirigentom orchestra (1957-1999) a neskôr aj umeleckým vedúcim (1981-1983) Zdeněk Macháček. Ten nás pred dvoma mesiacmi dňa 6. januára navždy opustil vo veku úctyhodných 88 rokov. Do dejín spevohry Novej scény sa zapísal mnohými inscenáciami, ktoré pripravil spolu s režisérom Bedřichom Krámosilom a choreografom Borisom Slovákom. O tejto trojici môžeme hovoriť ako o zakladateľoch slovenského operetného divadla a muzikálu. Len vďaka nim bol v roku 1963 na scénu uvedený prvý americký muzikál Pobozkaj ma Katarína. Každý rok potom pribudol aspoň jeden ďalší muzikál. Nechýbali medzi nimi My Fair Lady (1965), Hello Dolly (1966), Fidlikant na streche (1968), Divotvorný hrniec, či o niečo neskôr West Side Story a Man of La Mancha.
Práva na mnohé tituly sa podarilo získať vďaka známemu na československej ambasáde Karlovi Dlouhému, ktorý rozvoj Novej scény podporoval. Jeho pomocou sa podarilo získať klavírny výťah, textovú knihu a neskôr i práva na uvedenie. V prípade uvedenia My Fair Lady roku 1965, ako aj pri iných tituloch sa jednalo o stredoeurópsku premiéru a na divadlo sa upierali zraky aj zo zahraničia. Čo sa týka účinkujúcich, za prvú muzikálovú herečku môžeme považovať Gizelu Veclovú. Spolu s jej manželom Ernestom Kostelníkom, patrili medzi prvých hercov Novej scény. Objavila sa v úlohe Mrs. Peercovej v My Fair Lady. Stvárnila aj hlavnú úlohu Dolly Leviovej v muzikály Hello Dolly! O dva roky neskôr si tiež zahrala Goldu vo Fidlikantovi na streche, kde po jej boku účinkoval legendárny Jozef Króner. Neskôr v roku 1970 ju obsadili aj do postavy Hortense v Grékovi Zorbovi, kde hral hlavnú úlohu Vlado Müller. Odborná kritika si vysoko cenila jej strhujúci, temperamentný prejav, ktorý jej vyniesol na festivale v Karlových Varoch cenu za najlepší ženský herecký výkon. Napriek tomu, že mala Gizela Veclová v čase uvádzania prvých západných muzikálov už po štyridsiatke, predstavuje toto obdobie pre ňu vrchol hereckej kariéry. Ako herečka bola všestranne nadaná a ani zďaleka sa neobmedzovala iba na spevoherný repertoár. Účinkovala aj v početných inscenáciách činohry Novej scény po boku takých osobností, akými boli Július Vašek, Ctibor Filčík, Vlado Müller alebo už spomínaný Jozef Króner. Uplatnila sa aj vo filmoch Zmluva s diablom, Páni sa zabávajú, Skrytý prameň, Pacho, hybský zbojník a Sváko Ragan.
Celé toto obdobie 60. rokov predstavovalo pre divadlo Nová scéna veľmi dôležitú etapu a to predovšetkým kvôli spomínaným americkým muzikálom. Aj keď si možno spočiatku diváci, ale aj herci museli zvykať na nový žáner, napokon zožal veľký úspech. Pre divadlo to bola zlatá éra muzikálu a mnohí doteraz zdieľajú názor, že toto obdobie nikdy nebolo prekonané. Latka bola nadstavená naozaj vysoko. Kvalitné dramaturgické spracovanie, choreografia, úžasné herecké výkony a v neposlednom rade živý orchester, ktorý muzikál doprevádzal. Vplyv moderných hudobných postupov a muzikálov prinášal svoje plody aj v ostatných hudobno-zábavných žánroch, vrátane klasickej operety.
Od začiatku 70. rokov sa to postupne začalo prejavovať aj na tvorbe domácich skladateľov a libretistov. V sedemdesiatych rokoch prišla normalizácia a rozmach amerických muzikálov bol utlmený. Muzikál sa ale stihol dostať do povedomia spoločnosti. Začali vznikať slovenské muzikály, z ktorých ako prvý uzrel svetlo sveta Cyrano z predmestia (1977). Hudbu zložili skladatelia Marián Varga a Pavol Hammel. Texty napísali Kamil Peteraj a Ján Štrasser. Libreto pochádza z pera Alty Vášovej. Autorka libreta preniesla dej z Rostandovho Cyrana z Bergeracu do súčasného prostredia hudobných klubov. Je tu zakomponovaný bigbít a rivalita rockových skupín. Nechýba tu ani drogová závislosť. Tá bola ale v čase vzniku zamenená za alkoholizmus, pretože drogy boli za socializmu tabu. Hlavné úlohy v muzikály obsadili Kamila Magálová a Jozef Benedik. Pôvodne mal ale Cyrana hrať Michal Dočolomanský, ktorý ale ponuku odmietol. Aj keď to tvorcovia spočiatku neočakávali, muzikál zožal u divákov veľký úspech. Často ich prišlo viac než sa dalo predať lístkov a mnohí sa preto dostávali do hľadiska „načierno“ cez dvor divadla, cez orchestrisko a podobne.
Niektorí ľudia chodili na muzikál opakovane, aby si znovu mohli vychutnať divadelný prejav účinkujúcich a v neposlednom rade aj vynikajúcu hudbu a choreografiu. O Cyrana z predmestia bol záujem aj v zahraničí, ale nikdy nedostal povolenie byť uvedený mimo Slovenska. Neskôr sa objavil aj v Košiciach, v bratislavskom Ružinove, ako aj v podaní študentov Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Dielo sa stalo nadčasovým a oslovilo aj ďalšie generácie. Pred nedávnom dal podnet na znovu naštudovanie dirigent červeníckeho Art Music Orchestra (AMO) Marek Bielik. Ďalším známym muzikálom sú Plné vrecká peňazí. Ako skladateľ sa na tvorbe podujal Igor Bázlik. V muzikáli účinkovali Milan Lasica spolu s Júliusom Satinským. Tí ho spoločne v roku 1973 pretvorili do rýdzo komediálnej a grotesknej polohy. Dialógy teda nesú pečať svojského humoru tejto populárnej komediálnej dvojice. Do Novej scény sa dostali, pretože ich v roku 1971 z dôvodu normalizačných praktík vyhodili z Divadla na Korze a následne z Divadla Večerní Brno. Napokon sa im podarilo presvedčiť ministerstvo kultúry, aby ich preložili na javisko Novej scény. Takýmto spôsobom sa teda muzikál dostal na tunajšie javisko. Aj keď bola éra 70. rokov pre Novú scénu celkom úspešná, bola trochu pribrzdená normalizáciou. Uspeli predovšetkým dva spomínané muzikály Cyrano z predmestia a Plné vrecká peňazí.
Po tomto období prichádza ďalšia významná etapa divadelného mága Jozefa Bednárika. Ten sa v roku 1990 stal na Novej scéne režisérom. Od 90. rokov vytvoril desiatku nezabudnuteľných inscenácií. Medzi jeho prvé muzikály na Novej scéne patrí Evanjelium o Márii, Grand-hotel, Pokrvní bratia a Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Súčasne pravidelne spolupracoval aj s opernými divadlami. V roku 1996 režíroval aj v pražskej štátnej opere Rossiniho operu Turek v Taliansku a v roku 1997 svojho prvého Verdiho – Dona Carlosa v bratislavskej opere. Mimoriadnemu diváckemu záujmu sa tešili všetky opery, ktoré Bednárik režíroval v Opere SND, napríklad Carmen, Turandot, Don Carlos či Dcéra pluku. Ako prvý z jeho muzikálov na Novej scéne bolo 13. marca roku 1992 uvedené Evanjelium o Márii. Jedná sa o pôvodne Maďarský rockový muzikál skladateľa Lászla Tolcsvaya. Beďovi sa tu podarilo zaujímavo spojiť rockového speváka Paľa Haberu, výborne spievajúceho herca Janka Galoviča, operetnú speváčku Máriu Eliášovú a jazzového speváka Petra Lipu do jedného celku. Tento muzikál naštartoval novú populárnu éru Novej scény ako muzikálového divadla. Zaznamenal fenomenálny úspech a dočkal sa už vyše 250 repríz. Muzikál sa dostal aj do zahraničia. Napríklad v nemeckom prevedení spevohry Novej scény sa objavil v Rakúsku, Nemecku a vo Švajčiarsku.
V roku 1993 prišiel na javisko v Bednárikovej réžií muzikál Pokrvní bratia, ďalší pôvodne anglický muzikál Wilyho Russella. Divákov upútal silným, dojímavým príbehom a krásnymi melódiami. Pred necelými dvoma rokmi došlo k novému naštudovaniu tento krát v réžií Ľubomíra Pauloviča. Priestor sa uvoľnil mladým hercom a muzikál si v súčasnosti získava aj pozornosť mladej generácie. Ďalším známym muzikálom z Bednárikovej réžie je Jozef a jeho zázračný farebný plášť. Odpremierovaný bol 27. mája v roku 1994 na Novej scéne. Muzikál bol napísaný pôvodne v roku 1968 autorskou dvojicou Andrew Lloyd Webber a Tim Rice, ktorá stojí aj za titulom Jesus Christ Spuerstar. Účinkovali v ňom medzi inými Pavol Habera, Zdena Studenková, Ján Gallovič a v úlohe rozprávačky bola Sisa Sklovská. Spomenuté muzikály patria medzi Bednárikové najdôležitejšie, ale režíroval aj mnoho ďalších ako napríklad Dracula. Jeho posledným muzikálovým počinom bolo nové naštudovanie Fidlikanta na streche v roku 2007. Jozef Bednárik sa veľmi významne zaslúžil o ďalší porevolučný rozmach muzikálov na Novej scéne a pomohol divadlu vyprofilovať sa a tiež získať podobu muzikálového divadla.
Pomaly sa dostávame do súčasného obdobia Novej scény. Divácky úspešné sú aj moderné muzikálové inscenácie Jána Ďurovčíka. Stál napríklad za obnovou muzikálu Na skle maľované. Medzi ďalšie jeho úspešné muzikály patrí Atlantída, kde boli použité piesne Mira Žbirku, Jesus Christ Superstar, Rómeo a Júlia, Pomáda, Ôsmy svetadiel, Čajočky či West Side Story. Novodobá muzikálová éra stvorila niekoľko hereckých hviezd, ktoré sa uchytili v šoubiznise. Spomeňme aspoň Nelu Pociskovú, Katarínu Hasprovú, Jána Slezáka či Mirku Partlovú. Dnešná Nová scéna je jednoznačne ambiciózna. Premiérové muzikály minuloročnej sezóny, ako napríklad Madame de Pompadour Ľubomíra Horňáka a Mačky Andrewa Lloyda Webbera boli doprevádzané živou hudbou na rozdiel od mnohých predošlých, kde sa hudba púšťala zo záznamu. V tomto trende pokračujú aj v prípade nového rockového muzikálu Iago od Janka Ledeckého, kde je takisto živá kapela. Je veľmi sympatické, že sa vedenie Novej scény snaží o obnovenie živej hudby po vzore starších inscenácií. Okrem muzikálov a ľahších komédií občas siahnu aj po hre pre náročnejšieho diváka. Dobrým príkladom môže byť činohra Petra Schaffera Equus, kde sa v hlavnej úlohe zaskvel mladý Dávid Hartl.
V súčasnosti sa do divadla tiež vracia opereta, ktorá bola pred 20 rokmi, keď bol ministrom kultúry Milan Kňažko zrušená. Nepomohli vtedy ani protesty a petície. Síce sa uvoľnil priestor modernému muzikálu, ale na operetu sa akosi pozabudlo. Dňa 3. februára bola uvedená opereta Veselá Vdova. Jedná sa o jednu z najkrajších a najhranejších operiet od Franza Lehára. Vyzerá to tak, že divadlo Nová scéna má pred sebou svetlú budúcnosť a určite sa tu odohrá ešte mnoho úspešných inscenácii či už hovoríme o spevohre, alebo činohre.
