V decembri uplynulo 250 rokov od narodenia Ludwiga van Beethovena. Napriek pandémii sa Beethovenovo jubileum nieslo v znamení početných nových albumov s viac i menej známymi dielami tohto skladateľa naprieč vydavateľstvami. Nebyť koronakrízy jeho výročie by sa oslavovalo festivalmi a koncertmi naozaj veľkolepo po celý rok. Na programe mali byť popri známych aj menej známe a skutočne len zriedkakedy uvádzané diela. Prvé koncerty pri tejto príležitosti sa začali už takto pred rokom…
Znovuobjavenia – ako v koncertnej, tak i albumovej podobe – sa dočkalo opomínané, len zriedka uvádzané, no častejšie nahrávané, jeho jediné oratórium, Kristus na Olivovej hore (Christus am Ölberge, op. 85). Beethoven ho v roku 1803 na pomerne jednoduchý text libretistu Franza Xavera Hubera skomponoval pre tri sólové hlasy: Ježiša (tenor), anjela z chóru serafínov (soprán), apoštola Petra (bas), ďalej pre orchester a zmiešaný zbor zastupujúci anjelov, vojakov a apoštolov. Libreto voľne reflektuje pašie zo synoptických evanjelií.
Odohráva sa večer pred ukrižovaním v Getsemanskej záhrade, na Olivovej hore. Rozpráva o Ježišovom vnútornom utrpení až po jeho zajatie vojakmi. Beethoven tu zrkadlil akúsi paralelu medzi Kristovým utrpením a svojou osobnou existenčnou krízou v dôsledku prepukajúcej nezvrátiteľnej hluchoty. Z jeho oratória vyžaruje nádherné hudobné dramatično s pôsobivo prelínajúcimi sa lyricko-dramatickými prvkami. Asi najväčšou zmenou voči ostatným oratóriám jeho súčasníkov i predchodcov bol tenorový, nie basový part Krista. Hudobne sa v ňom odzrkadľuje súdobý modernejší operný štýl, ktorý môže kde-tu v poslucháčovi evokovať Beethovenovu neskoršiu operu Fidelio či vzdialene Mozartov a Haydnov vplyv.
Jedným z podujatí, na ktorých oratórium Kristus na Olivovej hore uviedli, bolo koncertné turné Londýnskeho symfonického orchestra (London Symphony Orchestra) pod taktovkou šéfdirigenta Sira Simona Rattla po európskych mestách (Londýn – Barcelona – Paríž – Hamburg – Baden-Baden – Luxembourg). Z ich dvoch londýnskych koncertov vznikla jeho najnovšia nahrávka Beethoven: Christ On the Mount of Olives – LSO Live. Titulnej úlohy Krista sa zhostil slovenský tenorista Pavol Bršlík (v zahraničí vystupujúci ako Breslik). Postavu serafína stvárnila mladá francúzsko-dánska sopranistka Elsa Dreisig a britský bas David Soar apoštola Petra. Sprevádzal ich 145-členný Londýnsky symfonický zbor (London Symphony Chorus) pod vedením zbormajstra Simona Halseya.
Album trvajúci niečo cez trištvrte hodinu začína strhujúcou orchestrálnou predohrou. Hýri napätím, úzkosťou aj tragickým podtónom. Pripravuje živnú pôdu pre opis drámy vnútorného zápasu Krista v Getsemani, zrady a zatknutia vojakmi. Oratóriu dominuje ústredná postava, Kristus. Beethoven ho obdaril tenorovým partom vyjadrujúcim celú škálu emócii. Od opustenosti, pochybností, strachu, úzkosti, hrôzy, zúfalstva a hnevu až po zmenu rozpoloženia na pocit vyrovnanosti, odovzdanosti sa Bohu, rozhodnutia naplniť určenú úlohu Vykupiteľa.
Tenorista Pavol Bršlík, ktorý oslavuje dve desaťročia na scéne, vniesol s lahodiacou žiarivou farebnosťou svojho jasného lyrického tenoru do Kristovho partu hĺbku i šírku palety citov. Podarilo sa mu presvedčivo zachytiť dramatickosť príbehu a precízne stvárniť Krista vo všetkých rôznorodých citových polohách. Preukázal mimoriadne pochopenie pre duchovný rozmer diela. Ani tu nechýba pre neho typické sústredenie sa nielen na význam textu, ale aj jeho dôsledne prednesenie.
Serafín, posol z nebies, prichádza potešiť a povzbudiť Krista, trpiaceho v agónii, v jeho úlohe. V podaní Elsy Dreisig mal punc vrúcnych citov i nežnej nad pozemskosti. S pôsobivou hlasovou bravúrou lahodne sfarbeného sopránu a dokonale čistými, takmer nebeskými výškami lichotí uchu. V áriách za dokonalej podpory dirigenta Rattleho a Londýnskeho symfonického orchestra presvedčivo sprostredkovala hĺbku súcitu i povzbudenia. Príjemný, duchovnom presiaknutý, zážitok ponúka duet serafína a Krista v ich podaní. Tretí sólista David Soar v úlohe apoštola Petra sa objavuje až na záver. V jeho podaní je Peter patrične horlivý a emotívny. V tercete, predchádzajúcom veľkolepému finále s fúgou „Halleluja“, prechádza emočnou premenou od hnevu po súcit.
„Výborný výkon troch sólistov, ku ktorým ladí orchester štýlovo čistý s bohatou farebnosťou – jemný, energický, lyrický s tragicky dramatickým podtónom – bez zveličenia možno hovoriť o jednu z najlepších minuloročných albumov Beethovenovskej interpretácie.“
Šéfdirigent Londýnskeho symfonického orchestra, sir Simon Rattle, rozviazal orchestru „krídla“. Orchester vždy dokonale ladil so sólistami. Jeho prejav bol mimoriadne kvalitný, presný a štýlovo čistý s bohatou farebnosťou. Zároveň patrične jemný, nesmierne energický a dojemne lyrický s tragicky dramatickým podtónom. Rovnako aj Londýnsky symfonický zbor čítajúci 145 členov pod vedením zbormajstra Simona Halseya zanechal príjemný dojem.
Ruka v ruke s výborným výkonom účinkujúcich vznikla po interpretačnej stránke mimoriadne kvalitná nahrávka. V neposlednom rade k vynikajúcemu celkovému dojmu prispela i excelentná zvuková kvalita vo formáte SACD. Bez zveličenia možno skonštatovať, že miesto medzi najlepšími minuloročnými albumami obháji aj v prípade jeho ocenenia.
Súdiac po vypočutí nahrávky pod taktovkou sira Simona Rattla sa mi natíska otázka, či nie je toto jediné, trochu menšie, Beethovenovo oratórium neprávom opomínané, hoci sa v minulom roku dostalo sa do programu mnohých, žiaľ, nerealizovaných koncertov aj na Slovensku (Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice či Štátny komorný orchester v Žiline). Mimochodom, Beethovenovo oratórium, je aj na programe tohtoročných veľkonočných koncertoch Slovenskej filharmónie, ktoré sa majú uskutočniť 31. marca a 1. apríla 2021.
Pod taktovkou Rastislava Štúra za sprievodu orchestra Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru vystúpi na domácej pôde v úlohe Krista Pavol Bršlík po boku sopranistky Mariany Sajko a popredného slovenského basistu Petra Mikuláša.
