Ak sa niekto na scéne pohybuje tak dlho ako Cabaret Voltaire a ak sa niekto zaslúžil o rozvoj hudobných žánrov tak, ako sa o to zaslúžil Cabaret Voltaire… čo možno očakávať od albumu, ktorý delí od debutu viac ako štyridsať rokov?
Nepoznať Cabaret Voltiare a pustiť sa do počúvania Shadow of Fear, predpokladá, že nahrávka bude na poslucháča pôsobiť nevrlo, chladne a skepticky. Názov môže takúto domnienku len potvrdzovať. A preto je dobré uvedomiť si, že Cabaret Voltaire v roku 2020 nepredstavuje to isté hudobné zoskupenie, ako sa predstavilo na komerčne úspešných albumoch Red Mecca (1981) či Micro-Phonies (1984).
Dnes tvorí Cabaret Voltaire len jediný pôvodný člen – Richard H. Kirk. Ten okrem iného takisto viac dlhodobo pôsobí na sólo dráhe. A práve on bol od začiatku – ako najvýraznejší multiinštrumentalista Cabaret Voltaire – od začiatku zodpovedný za hudobnú pestrosť a experimenty vo zvuku skupiny, ktorá sa zo sheffieldskej scény, na ktorej sa uprostred sedemdesiatych rokov rodili zoskupenia ako The Human League či ABC, Artery, 2.3 alebo The Extras, vymaňovala nepredvídateľnosťou, hravosťou a odvážnosťou v presahovaní žánrov aj disciplín.
Synteticko-analytická teória moderných žánrov
Viaceré Kirkove snahy o udržanie Cabaret Voltaire pri živote sú pochopiteľné – veď stál pri zrode zoskupenia, ktoré v najlepších rokov prekvapovalo nielen fanúšikov, ale tiež kritikov aj hudobných súputníkov. Je preto veľmi ťažké vyčítať Cabaret Voltiare, hoc je to dnes už len sólo projekt, akékoľvek nežiaduce iterácie, ktoré na albume zaznejú.
Z hľadiska histórie formácie je Shadow of Fear industriálny, pritom stále multižánrový, počin, fungujúci na všetkých postupoch, ktoré Cabaret Voltaire v prvých piatich rokoch dostali do milosti hudobnej kritiky (vrátane Johna Peela z BBC). Akokoľvek jednoduché by bolo odsúdiť nahrávku ako chronologicky neoriginálnu, Shadow of Fear sa odlišuje aj od sóla Chance vs. Causality (2018), na ktorej sa producentsky aj hudobne podieľal opäť len Kirk sám.
Úvodná stopa Be Free pripomína manifest, ktorý zaznieval na The Voice of America (1980) a dokonca aj kompozične sa tieto dve skladby k sebe približujú. Nekonečná repetícia samplov, využívanie zvukovej koláže, otupujúce syntetizátory. Cabaret Voltaire je tak stále rozpoznateľný – a predovšetkým za to môže voľba technológie, ktorou sú skaldby produkované. Po tejto stránke je preto dokonca možné vnímať odklon od ambientnejšie znejúceho Chance vs. Causality ako snahu o nachádzanie linky medzi osemdesiatymi a deväťdesiatymi rokmi, v ktorých s výraznejšími pauzami ešte formácia spolupracovala v pôvodnom zoskupení.
Na Shadow of Fear sa Kirk pasuje s myšlienkou zachovať identitu formácie a pritom, pokiaľ to elektronika dovoľuje, načisto preskočiť post punkové klišé new wave, ktoré definovalo zvuk osemdesiatych rokov. Naopak, tentoraz sa skôr pokúša prísť na to, ako všetkým tým, čo tak dobre pozná, možno dosiahnuť žánrovú progresiu. Takú, ktorá sa formovala v priebehu ďalších desaťročí.
Nápadne trip hopová vrchná štruktúra Microscopic Flesh Fragment, pripomínajúca napríklad The Emperor z jeho sólo LP Ugly Spirit (1985), je tu napríklad prekrývaná pravidelnou rytmikou upbeatovej hiphopovej sekvencie a ďalej je nabúravaná rozličnými hlukovými intervenciami, čím postupne vzniká prekvapujúco dubstepová kompozícia.
Ak by sme sa pokúšali nájsť odpoveď na to, prečo vznikol Shadow of Fear, zrejme by vysvitlo, že ten strach nevychádza z potreby zachytenia akéhokoľvek zeitgeistu, ale skôr z potreby pokoriť strach z toho, že všetko, čo bolo, už nemožno prekonať osvedčenými postupmi.
Kirkovi sa pritom podarilo v jazyku new wave nadviazať na všetky žánrové premeny, ktoré nasledovali po vydaní International Language (1990) a ktoré sa nestihli dostať ani na The Conversation (1994).
