Ľudia radi vyhľadávajú skratky. Skraty ku krásne, kariére, úspechu, peniazom, uznaní, láske. Skrátka ku všetkému. Od toho tu máme tabletky na chudnutie, samozvaných finančných poradcov a na pultoch kníhkupectiev instantné návody na úspech, koncentrované v čarovnej sekcii „motivačná literatúra“.
Ak zbavíme motivačnú literatúru jej zaužívaných negatívnych asociácií, neváhal by som knihu Zápisky I. Alchýmia úspechu a prehry zaradiť práve do tejto kategórie. Príbeh Dávida Kollára nápadne pripomína americký sen na slovenský spôsob, avšak bez spomenutej skratky. Nie náhodou je prvý denníkový záznam venovaný prísnemu dennému harmonogramu, ktorý si autor zaviazal dodržiavať. Predstava vzdialená od fixovaného obrazu zhýralého bohéma, hľadajúceho inšpiráciu vo svetských pokušeniach.
Pred samotným obsahom je na mieste spomenúť, čo Zápisky I. predstavujú. Minimálne na slovenskom trhu ide o unikátny projekt, ktorý formou osobných denníkov mapuje myšlienky a skúsenosti gitaristu, skladateľa filmovej a scénickej hudby a v neposlednom rade experimentátora Dávida Kollára. S ohľadom na vek autora (33 rokov), je celkom legitímne pýtať sa, či to predsa nie je príliš odvážne. Už menej odvážne sa to javí vo svetle medzinárodného kontextu, v ktorom sa Kollár pohybuje a ďaleko presahuje to, na čo sme doma zvyknutí. Kollár nám odhaľuje, ako sa dostal ku spolupráci s Patom Mastelottom z legendárnych King Crimson (neskôr spoločnej kapele KoMaRa), ako skúšal šťastie u Hansa Zimmera, (ne)šťastne tlačil na Stevena Wilsona (Porcupine Tree), či ako mu Adam Jones zo skupiny Tool poslal svoje telefónne číslo. To je len časť z mien hudobného Olympu, s ktorými prišiel Kollár do styku osobne alebo sprostredkovane. Prílohou ku knihe je CD remixov, či presnejšie reinterpretácií Kollárovej tvorby, o ktoré sa postaral Tomáš Mutina. Treba povedať, že je zaujímavé počuť pôvodné, už dosť odvážne kompozície, v ich nových mutáciách.
David Kollar – The Son teaser
V sprievodných textoch sa dočítame, že Kollár zachytáva svoje myšlienky už od roku 2005, avšak prvý denníkový záznam v knihe pochádza z roku 2011, kedy sa formuje jeho medzinárodné trio s dvojicou maďarských hudobníkov (bubeník Gergő Borlai a basgitarista Gergő Baranyi). Až príliš rýchlo sa dostávame do obdobia, keď všetko naberalo rýchly spád. Ako čitateľ by som rád nazrel aj na začiatky a reálie tuzemského prostredia, ktoré bolo Kollárovi pritesné. Kollár sa obklopuje len tými najlepšími a nenecháva nič na náhodu ani v rámci designu. Knižka je moderne elegantná, „vyčnieva“ aj na pohľad. Okrem predslovu a doslovu je denníkový obsah neveľkého rozsahu (čo je priamo úmerné aj forme denníkových zápiskov), na druhej strane je obsah veľmi hutný a kompaktný. Čo je sympatické je to, aký spôsobom Kollár vedie vnútorný dialóg. Je polemický, kritický, premýšľavý, ale aj tvrdohlavý či prehnane prísny. Okrem toho však do svojho rozprávania vtesnáva humor, ktorý vie pri čítaní nahlas rozosmiať. Tento mix spolu s rozsahom robí zo Zápiskov I. „jednohubku“, ktorú prečítate baživo na jeden nádych.
David Kollar – He Woke Up
Za všetky inšpiratívne momenty by som spomenul jeden príznačný. Kollár sa dostal do svetového povedomia albumom The Son z roku 2013. V ňom sa pokúsil nadobro odpútať od jazzovej fúzie a naplno prepadnúť experimentálnej ceste, navyše s intímnou témou zdravotných problémov vlastného syna. Experimentálna cesta nebola samoúčelná. Naopak, bola spôsobom, ako nájsť svoj vlastný štýl, zvuk, formu. „Musím na sebe pracovať, mať otvorenú hlavu a vycibriť svoj vlastný spôsob hry…originalita je podľa mňa najvzácnejšia vec.“ Napísal do denníka Kollár 1. 2. 2013. Odkaz je jasný. Ostatné je už len história.
