Od roku 1988 vydala skupina ešte len piaty štúdiový album – jednak v dôsledku rozpadu a taktiež kvôli dlhým pauzám medzi jednotlivými nahrávaniami. No svoju identitu a smerovanie si kapela napriek tomu našla už debutom. To ale ani náhodou neznamená, že sa s novinkou Hunter and the Dog Star drží osvedčeného štýlu.
Pred viac ako tridsiatimi rokmi sa do amerického Bilboard chartu dostal singel What I Am, ktorý sa vyznačoval nadbalou jazzovou štruktúrou, ironicky ladeným textom a optimisticky znejúcim spevom. Táto kombinácia vtedy z Edie Brickell spravila jednu z prvých žien, ktoré formovali alternatívny rock raných deväťdesiatych rokov a jedinečná textárska štylistika zostala prítomná aj na druhom albume Ghost of a Dog (1990).
Kontinuitu v diskografii odvtedy charakterizujú dlhé tranzície, po ktorých si zostava trúfla spraviť obrovskú odbočku od folk rocku smerom k funku a soulu. Vzhľadom na to, že medzi vydaním crossoverového Stranger Things (2006) a funkového Rocket (2018) kapela prakticky neexistovala, dopátrať sa k vplyvom a príčinám, na základe ktorých svoj sound zmenila tak radikálne, možno snáď len skrz vzory samotnej Brickell, medzi ktorými sa nachádza aj Aretha Franklin či Otis Redding.
Výnimočná situácia
Ale ešte predtým, než začneme hľadať súvislosti medzi nimi, oplatí sa pozastaviť pri tom, že posledné dva albumy vznikli s podobným odstupom, akým svojho času Brickell a The New Bohemians odštartovali kariéru. Vydaniu kompletného albumu predchádzalo niekoľko digitálnych singlov, z toho prvý s názvom My Power bol dostupný približne rok od Tell Me, pochádzajúcej z predošlej štúdiovky. Celkovo sa tak v priebehu mesiacov utvárala chabá, no predsa aspoň nejaká súvislosť medzi konceptom Rocket (2018) a súčasnej Hunter and the Dog Star (2021). A než k alternatívnemu rocku, Brickell sa ocitá na chodníčku Jakea Shaearsa, krížiaceho funk niekdajších Scissor Sisters s rockovo soulovým nasadením na sólovom debute s rovnomenným názvom Jake Shears (2018).
Obaja svorne dedia zmysel pre južanskú hudobnú tradíciu a aj v tých najrýchlejších skladbách sa usilujú o inkorporáciu inštrumentov, ktoré sa tešia renesancii v silnejúcom Roots Americana trende. Čo však robí Brickell inak ako Shears, to je bezpochyby je jej členité frázovanie v krátkych nádychoch, zatiaľčo Shears preferuje oduševnelé a melodramatické gestá. A práve v tomto apsekte možno odhaliť Brickellovej spriaznenosť s vyššie zmienenou Arethou Franklin.
Verbalizovanie pasáží v Don´t Get in the Bed Dirty pripomína Jump z albumu Sparkle (1976), prípadne Let Me in Your Life z rovnomennej dosky, vydanej o dva roky skôr. Zastreté nástupy v úvodoch pasáží, sú dobrým znamením toho, že Brickell má stále rovnaký drive.
Snáď práve preto, že album vznikol v pomerne krátkom čase od vydania Rocket, tracklist si so sebou nesie jeho pečať funku. V nepredvídateľných zvratoch však nastupujú alegoricky podfarbené čísla typu Horse´s Mouth či Tripwire, ktorými sa síce dostáva na album väčšia rôznorodosť, no takisto problematizuje jeho zostavanie. A hoci prvá tretina presvedčivo utvrdzuje poslucháča v tom, že Edie Brickell je stále rovnako brilantná pesničkárka, ako kedysi, atmosféra štyridsaťminútovej stopáže je premenlivá.
Smerom od jangle-popovo rozjašeného Sleeve v duchu niekdajšieho Love Like We Do z debutového Shooting Rubberband at the Stars (1988) sa dostáva album do post-rockovej katarzie, dosahujúcej maximum v predposlednom, minútu a pol trvajúcom interlúdiu k záverečnému My Power. Treba uznať, že takýmto záverom sa tracklist aspoň zdanlivo vyrovnáva a nekončí sa ani náhodou labuťou piesňou, lež pre Brickell typickou reflexiou vlastných rozhodnutí. Jednoduchým, pritom dostatočne rezonujúcim textom sa síce končí album, no zároveň aj otvára téma budúcnosti skupiny.
„Pesničkárkam deväťdesiatych rokov totižto možno závidieť ľahkosť prejavu, zmysel pre soulový rock a dobre stráviteľný cynizmus medzi riadkami. Na Hunter and the Dog Star sa toho definitívne dočkáte.“
Podľa všetkého totižto Edie Brickell and The New Bohemians naberajú druhý dych a skúšajú kombinovať všetky doterajšie postupy. Naozaj zaujímavým pokračovaním ich netradičnej diskografie by mohol byť pokojne aj konceptuálny dvojalbum. Ak to aj zostane v rovine fantázie, nevadí. Zaradiť si tento album do playlistu, hoc aj k novej Fione Apple a Joan Osborne a Liz Phair, sa oplatí.
Pesničkárkam deväťdesiatych rokov totižto možno závidieť ľahkosť prejavu, zmysel pre soulový rock a dobre stráviteľný cynizmus medzi riadkami. Na Hunter and the Dog Star sa toho definitívne dočkáte. Takisto, ako na všetkých predchádzajúcich štúdiovkách, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť.
