| autor: Yka
I keď sa človek akokoľvek snaží, nepodarí sa mu vždy ku všetkému pristupovať bez predsudkov. Tak tomu bolo i v mojom prípade s americkou mladou kapelou Emily`s Army. Aj keď sa linky na videá z ich prvého počinu točili okolo mňa dlho, nemala som veľmi chuť na ne kliknúť.
Kombinácia californských chalanov so silným prepojením na skupinu Green Day vo mne evokovala len ponuku ďalšej punkovej kapely s typicky neučesanou začiatočníckou tvorbou plnou nenávisti ku polovici sveta, ktorej som nemala veľmi chuť dávať nejakú šancu. V jeden deň však propagovali svoj prvý singel z albumu Lost At Seventeen. Neviem z akej pohnútky som klikla na skladbu Avenue a pripravila sa na to najhoršie.
Emily´s Army – Avenue
Už po prvej pol minúte mi to však spôsobilo obrovský šok. Namiesto obohraného punku sa ozval rockandroll a to nie hocaký. Ponúknutý bol v modernej forme tak, aby dokázal chytiť ďalších mladých fanúšikov a nevymrel ani po ďalšie roky. Záchrancovia tohto štýlu prichádzajú s takou energiou, že vás to musí ihneď strhnúť spolu s nimi. Prvé hodiny vám zaručene tóny tohto hitu tak ľahko z hlavy nevyšumia. Dobrou správou bolo, že bratia Cole a Max Becker, Travis Neumann a Joey Armstrong nastavenú latku nepodliezli a príjemná muzička, ktorá by mohla poslúžiť i nadnesene povedané ako soundtrack vášho leta, pokračuje i zo zvyšných pätnástich piesní.
Ak vám je priezvisko posledne zmieneného člena skupiny trošku povedomé, tak tipujete správne. Skutočne ide o staršieho syna speváka punk-rockových Green Day, ktorý tento album pre Emily`s Army i produkoval. Na rozdiel od svojho otca sa však Joey nepostavil k mikrofónu, ale si sadol za bubny. Od „uja“ Trého zrejme nabral dobré lekcie, pretože spolupráca basa-bubny znie vyspelo a nemusíte sa obávať toho, že by v niektorých momentoch nevkusne pretŕčala, ako sa to občas pri začínajúcich kapelách stáva. Coleov spev je tým správnym spôsobom nevtieravý. Ešte viac podčiarkuje atmosféru albumu, ktorá vás ľahko prenesie na slnečné californské pláže a k dokonalosti by vám chýbal iba tichý šum mora v pozadí.
Emily´s Army – War
Nezačne vám byť otravný ani po niekoľkých vypočutiach a výborne znie i v live vystúpeniach. Ťažko sa mi vyzdvihuje len jedna skladba. Spomeniem teda skupinu tých, ktoré majú najväčší potenciál zaujať. Okrem spomínaného singla je to ešte úvodná skladba Part Time Bum, rovnomenná Lost At Seventeen, nadupaná I Am The President, War, či Pathetic And In Love. Texty o typickom hľadaní sa a rebelovaní mladých ich vekovej kategórie dokážu taktiež miestami príjemne prekvapiť. Výhodou Emily`s Army je, že nič v nej nevyniká nad zvyšok. Už od samého začiatku totiž pôsobia ako dokonalé súkolie, ktoré je poskladané do optimisticky pôsobiacej hudby s veľkým potenciálom.
Silne cítiť i hodiny odmakané na skúškach v garáži a že nešlo len o prvý „hurá počin, hlavne nech už niečo vydáme“. I preto môžeme veriť, že o nich budeme ešte veľa počuť a o desať rokov tu budeme hodnotiť už ich celosvetovo úspešné albumy. Stačí si len uchovať tento entuziazmus a pridať do každého albumu kúsok ďalšej životnej skúsenosti, aby nezostali stagnovať na rozmedzí puberty a dospelosti.
