Gaspard Augé nie je na scéne nový. Akurát sa predstavoval ešte donedávna pod hlavičkou francúzskeho elektronického dua Justice. A debutujúc s elpečkou Escapades, vydanou na labeli Ed Banger, pokračuje v obnovovaní žánrov z ranej éry osemdesiatych rokoch, kedy klubmi otriasalo Hi-NRG a v echu doznievalo disco.
Jeden by čakal, že keď sa Gaspard Augé rozhodne vydať sólový album, zvlášť po tak disruptívnej kariére v Justice, tak sólo bude nadstavbou toho všetkého. Lenže namiesto toho si Augé zvolil reverzný princíp tvorby a inšpiroval sa hudobnými vzormi z prelomov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Čo koniec koncov položilo základy pre vznik filter disca. Lenže späť k Escapades.
Na ploche celého tracklistu totiž nenastáva moment, v ktorom by si poslucháč povedal, toto je prelomové. Možnože Escapades je predovšetkým aktom pocty, prípadne by sa dal považovať za konceptuálne načrtnutie ďalšieho smerovania hudobníka, ktorý sa nenápadne zaoberá sólovým projektom?
Deficit energie
Koncipovaný ako inštrumentálny stereo opus, Escapades sa začína niečo cez pol minúty dlhým introm Welcome s tajomne ladeným začiatkom, ktorý sa následne rozvíja do utopistického ambientu a namiesto toho, aby fungoval ako tranzíca k druhej stope, funguje skôr ako samostatná miniatúra. Najväčším orieškom pri počúvaní Escapades je pochopenie členenia tracklistu. Nemá totižto lineárnu schému. Hoci je Force Majeure zaradený ako prvý dynamizujúci prvok, Augé stavil všetko na to, aby získala úvodná sekcia albumu dostatočnú intenzitu. A tak po vysokoenergickom Force Majeure nastupuje bezprostredne rovnako uptempový Rocambole.
„Pokiaľ bolo cieľom predstavenie vplyvov, ktoré boli pre Augého formatívne, v tom prípade je Escapades posunom k oldschoolu, hľadaním predchodcov housovej scény.“
V tomto okamihu sa Escapades javí prevažne ako óda na newyorskú tanečnú scénu, oslavujúca kultové vinyly ako Hands Down od Boba Jamesa (1982) či Megatron Man Patricka Cowleyho (1981). Lenže tranzícia z Rocambole k Europe vedie k odlišnému zvuku, éry a dokonca aj žánru futuristického progrocku Didiera Marouaniho a formácie Space. Akiste ani artwork na štýl Hipgnosis nevznikol len tak pre nič za nič. A tak, ako sa otvára jadro tracklistu s Europou, pokračuje Augé v preberaní inšpirácie od Space aj pri ďalších stopách. Hey! naberá tempo z Running in the City (1977), Lacrimosa z Velvet Rape (1977).
Po tomto podivne monotónnom bloku nastupuje vrcholový, hoci zvláštne zaradený track s tranceovými rytmom, Belladone. Spodný vokalický glitch prbližuje Escapades k estetike labelu Ed Banger dokonca pripomína aranžmány zo singla Luxe Benen od Le Le (2009). Záverečná tretina albumu znie ako agónia, ktorá nemá konca kraja. Ak aj chcel Augé dodať koncovku k Balledone, naozaj sa to mohlo zaobísť bez ďalších troch stôp. A hoci je využitie ženských vokálov vhodným spestrením, predsa len je škoda, že sa na Escapades nedostala aspoň nejaká lyrika, ktorá by umožnila, aby sa skladby stala zapamätateľnejšími. Pokiaľ bolo cieľom predstavenie vplyvov, ktoré boli pre Augého formatívne, v tom prípade je Escapades posunom k oldschoolu, hľadaním predchodcov housovej scény.
Navzdory tomu, že sa vedľa Augého uvádza ešte stále aj Justice, niečo je definitívne inak. Nie je to Audio.Video. Disco (2011), no ako východisko je to ideálne. A pravdupovediac, aj ako kompenzácia za to, čo Escapades postráda.
