Nová GOJIRA znie ako GOJIRA. S týmto jednoduchým konštatovaním začínam práve preto, lebo autenticita a originalita týchto Francúzov začiatkom 21. storočia, po sedemdesiatročnom vývoji rockovej a následne metalovej hudby, je priam odzbrojujúca. Žiadna metalová kapela neznela a neznie tak, ako práve Gojira, a tých pokusov presne tak znieť, očakávajme v nasledujúcich rokoch naopak priam neúrekom.
Album Fortitude, vydaný posledný aprílový deň je od roku 2001 ich v poradí siedmou štúdiovou nahrávkou. Poctu a uznanie kritickej obce a fanúšikov si kapela vyslúžila už tými predošlými (najmä posledným albumom Magma z roku 2016). Avšak album s príznačným názvom „Statočnosť” (v preklade) nemožno nazvať inak, ako budúcnosťou metalovej hudby.
Som nesmierne šťastný, že je tu kapela a album, ktorá všetkým kritikom s názorom, že metalová hudba sa už nemá kam posunúť a vyvíjať, ukazuje vztýčený prostredník.
Áno, niekto by mohol namietať. Veď pieseň Amazonia znie ako Sepultura. Áno, a o to presne aj išlo. Výborný nápad! Spojiť zásadný ekologický problém Brazílie a celej našej planéty, s poctou starším kolegom práve z tejto krajiny, ktorí pred 30 rokmi spôsobili na metalovej scéne minimálne taký poprask, aký teraz predvádza GOJIRA. A tá eko téma brazílskych pralesov? Klišé? Alebo práve, neutíchajúca naliehavosť tohto problému? Problému nás všetkých? Odpovedzte si sami.
Každopádne, už len civilný vzhľad bratov Duplantierových a ich dvoch kolegov, ako metalových hudobníkov, vždy skromné a ústretové vystupovanie bez hviezdnych manierov a v neposlednom rade, nimi založená nadácia na podporu brazílskych pralesov, do ktorej lejú svoje peniaze, hádže všetky pokusy označiť ich za pozérov, len medzi trápne ohovárania.
„ako vraví bubeník Mario Duplantier: „My nie sme ekologickí aktivisti, sme jednoducho len ľudské bytosti, ktorým nie je jedno, čo sa vo svete deje za príkoria.”
Mimochodom, Mario Duplantier (39), je z technicko-hudobného hľadiska, momentálne asi najviac cenený bubeník na metalovej scéne, ktorého hra na tento hudobný nástroj fascinuje nielen fanúšikov, ale aj hudobných teoretikov, ktorí len neveriac krútia hlavami nad jeho originálnymi postupmi hry a doposiaľ nepočuteľnými rytmami.
Jeho o päť rokov starší brat Joe Duplantier má na starosti okrem hlavných vokálov aj gitary a texty, čo len svedčí o jeho obrovskom talente. Bráškov ďalej dopĺňa Jean-Michel Labadie (basa) a Christian Andreu (gitara). Ale späť k albumu Fortitude. Ťažko vypichnúť najlepšie skladby, lebo na nahrávke je jedenásť metalových klenotov, ktorý každý osve ponúka vždy odlišný hudobný zážitok, ale paradoxne dohromady ponúkajú dokonalé organické metalové puzzle. I netradične najkratšia, titulná, inštrumentálna skladba, ktorá plní „len“ akési intro k následnej čarovnej The Chant, má na albume svoje pevné miesto.
K tomu všetkému patrí aj vizuálna prezentácia diela, v podobe výborných a zaujímavých videoklipov, ktoré postupne vychádzali ako single Another World (ešte v roku 2020), Born for One Thing (úvodná skladba albumu) a už spomínané Amazonia a The Chant.
Za prudko moderným, hutným, ostrým, ale zároveň neohlušujúcim a celkovo nadštandardným zvukom nahrávky stojí chlapík od mixážneho pultu, ktorý počuje na meno Andy Wallace. Chlapík, ktorý približne pred tridsiatimi rokmi mixoval, alebo produkoval nahrávky takých mien ako Faith No More, Nirvana, Rage Against The Machine, Slayer, či už spomínaná Sepultura. Všetko veľké kapely a albumy našej generácie (43), ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili rockovú a metalovú hudbu na ďalších tridsať rokov.
Dovolím si tvrdiť, že podobný osud čaká aj Gojiru a ich album Fortitude. Jeho kvalita (a ostatne aj titul) tomu plne zodpovedá.
