Akustické prevedenie skladieb na albume Idiot Prayer je záznamom z akustického vystúpenia Nicka Cavea, ktorý sa rozhodol dať skladbám zo svojej bohatej hudobnej histórie inú, konkrétnejšiu a strohejšiu podobu. Projekt vytvoril sčasti aj preto, aby tým fanúšikom vynahradil presunuté termíny koncertov z tohto roka.
V lete 2020 sa po dohode s londýnskym Alexandra Palace podujal na vytvorenie hudobného vystúpenia, ktoré vzniklo v spolupráci s Trafalgar Studios a režisérom Robbiem Ryanom. Na Idiot Prayer sú zachytené skladby zo všetkých ér Nicka Cavea. Jeho nezameniteľné frázovanie však v tomto prípade nadobúda nový rozmer.
Pasáže textov nie sú na jeden nádych tak neprekonateľne zreťazené ako v originálnych podaniach. Je to presne opačne – Nick Cave frázuje zreteľne a s hlasom pracuje tak precízne, že aj skladby ako Man in the Moon z albumu Grinderman (2007) či Nobody´s Baby Now z Let Love In (1994) navzdory ich akustickým kvalitám dostávajú o poznanie emocionálnejšie nuansy.
Akusticky a predsa rýchlejšie
Napríklad úvodná skladba, The Spinning Song, sa ako zámer ukazuje byť jasnou demonštráciou toho, o čom budú ďalšie minúty strávené pri počúvaní recitálu. Už ako otváracia stopa poslednej štúdiovky Ghosteen (2019) mala navrch skôr lyrika, než melodické aranžmány, podfarbujúce motív skladby.
Keďže na Idiot Prayer Cave nehrá na žiadny iný inštrument, než na piano, Cave si zvolil tú najsurovejšiu zo všetkých a text zarecitoval. Teda, aspoň tak to na prvé počutie znie. Lenže to by bola len polovičná pravda. Tu totiž sublimoval celú podstatu piesne do prvkov jej kostry. V dôsledku toho je aj refrén nahradený z „and I love you“ za rytmicky vhodné „and upward and upward.“
Aj tí, ktorí sa v tvorbe hudobníka natoľko nevyznajú, však budú spokojní. A to najmä preto, že vďaka povahe recitálu je každý detail možné vnímať bez akéhokoľvek rozptýlenia. Pri Sad Waters, ktoré v originálnom prevedení na albume Your Funeral…My Trial (1986) rozpíjajú viacnásobné ozveny, tak možno zachytiť veľmi jasné momenty irónie či zatrpknutia, ktoré v pôvodnej produkcii nemali šancu dostatočne vyznieť.
Interlúdia sú tu v prevažnej miere skrátené a celkovo je tempo skladieb v porovnaní s väčšinou skladieb zjednotené na stredný rozsah. To je v niekoľkých prípadoch inovácia, na ktorú sa treba pripraviť a prijať ju ako nevyhnutnú súčasť autorského zámeru. V iných prípadoch takéto autorské zásahy do kompozície ešte väčšmi skrášľujú pôvodninu, trebárs v prípade The Mercy Seat z Tender Prey (1988), kde absentuje punková tenzia, ktorú do vokálov vkladal Mick Harvey. Naproti tomu, Cave spieva nadnesene, hrdelne a v krátkych intervaloch z pľúc.
Hľadajúc akýsi združujúci komponent, ktorý by dostával celý tracklist do rámca, dostávame sa k vyčerpávajúco rozsiahlemu zoznamu s dvadsiatimi dvomi stopami, pojednávajúcimi o pominuteľnosti, neistote vyplývajúcej z prirodzenosti života a existenciálnym témam s presahmi do kresťanskej morálky, za všetky možno uviesť výber skladieb ako Into My Arms (1997), Higgs Boson Blues (2013) či nová skladba s názvom Euthanasia.
Idiot Prayer má mimoriadne silnú výpovednú hodnotu ako hudobný album, aj ako sfilmovaný recitál s majstrovskou kamerou, jednoduchým, pritom vizuálne nápadným prevedením a dokonca aj výpravou, viditeľnou už v traileri k filmu.
Sami sa môžete rozhodnúť, či sa na koncert vyberiete do kina, vypočujete si ho z vinylu, alebo ho budete streamovať bez obrazu. Každá z možností je správna.
