James Newell Osterberg Jr., ktorého poznáme pod menom Iggy Pop, odštartoval nový rok albumom Every Loser. Pri jeho tvorbe spolupracoval s niekoľkými významnými umelcami a výsledok stojí za to.
Punková legenda Iggy Pop nám ponúka jedenásť songov, z ktorých je každý hodný niekoľkonásobného vypočutia. Na disku sa podieľali bývalí aj súčasní členovia Red Hot Chili Peppers (Dave Navarro, Chad Smith, Josh Klinghoffer), Duff McKagan z Guns N‘ Roses, Travis Barker z Blink-182, dnes už nebohý Taylor Hawkins z Foo Fighters, ale aj Andrew Watt, Chris Chaney, Eric Avery a Stone Gossard.
Už len z týchto mien je jasné, že nejde o žiadne béčka a album zaručuje kvalitný punk a rock. Iggy Pop tento rok odohrá niekoľko koncertov spolu s RHCP a bolo by zaujímavé, ak by sme sa na európskych pódiách dočkali spoločných mixov.
Every Loser začína najväčšou „vypaľovačkou“ s názvom Frenzy. Ide o poriadne surový punk, ktorý dáva albumu tú správnu arómu hneď od prvej sekundy a Iggy v nej dáva najavo svoje znechutenie a hnev tak, ako sa na punk patrí. V podobnom duchu sa nesú aj piesne Neo Punk, v ktorej sa Travis Barker prebubnoval azda až do stredu Zeme a stihol to len v krátkom úseku dvoch minút a Modern Day Rip Off, ktorej kraľovali gitarové riffy Andrewho Watta. Strung Out Johnny zasa rozoberá drogovú závislosť a jej následky, s ktorými má autor bohaté skúsenosti.
Hudobne ide o krásne melancholické dielo napriek stredne rýchlemu rytmu, s hlbokým hlasom Iggyho doplneným o sprievodné vokály a jemné klávesy. Z hľadiska hudobného aranžmánu ide o špičku na albume, až sa pri jej sústredenom počúvaní tisnú do oči slzy. Silu piesni dodáva fakt, že je v poradí medzi tvrdou Frenzy a pokojnou New Atlantis a vytvára extatický kontrast.
Príjemné poetické vsuvky vkladá Iggy do medzihier s názvom The News for Andy resp. My Animus Interlude. Ďalšie skvelé bubenícke predstavenie mal na starosti Chad Smith v piesni All The Way Down. Smith sa podieľal na väčšine piesní na albume, ale zahanbiť sa nedal ani zvyšok bubeníkov. Pieseň Comments má nostalgický nádych 80. rokov vďaka syntetizátoru a pojednáva o predaní sa Hollywoodu. Aj vďaka schopnostiam Taylora Hawkinsa by tento song obsadil medailové umiestnenie na disku.
Ako album začína, tak aj končí – náložou punku. Hoci pieseň The Regency začína zľahka a pripomína skôr love song, čoskoro sa rozbehne do punkového epilógu a uzavrie kruh devätnástej sólo štúdiovky krstného otca punku.
„Tvrdý inštrumentál popretkávaný melanchóliou a pokojom Iggyho hlasu vytvoril horko-sladké spojenie, ktoré v ústach zanecháva dlhotrvajúcu a výraznú chuť.“
Celkovo sa zdá, akoby mala každá pieseň svoju prednosť a každý umelec dostal možnosť na albume vyniknúť. Dokopy vytvorili skvost, ktoré spája ich individuálnu genialitu a album zaradili do výkladnej siene punk rocku. Tvrdý inštrumentál popretkávaný melanchóliou a pokojom Iggyho hlasu vytvoril horko-sladké spojenie, ktoré v ústach zanecháva dlhotrvajúcu a výraznú chuť.
Ako môže 75-ročný pán zostaviť takéto dielo je tajomstvo medzi nebom a Zemou. „Punk is not dead!“ to zaručuje album Every Loser od Iggy Popa. Výrok nielen potvrdzuje, ale aj podčiarkuje, šperkuje a dodáva mu úplne novú tvár vďaka kombinácii umelcov, ktorí mali dočinenia s týmto veľdielom a zvukov, ktoré perfektne zmasteroval technický tím. Klobúk dole pred všetkými.
