Keď sa do názvu pridá poradové číslo, málokedy to všetí niečo dobré. S prvým výstupom si Imagine Dragons na seba ušili búdu a ktovie, ako to dopadne. Mercury – Act I má totižto rozorvanú identitu a nedá sa jednoznačne povedať, že s jeho konceptom kapela prináša čosi iné od predchádzajúcich albumov.
Tí, ktorí čakali, že Imagine Dragons na novom albume uberú z hyperprodukcie, sa dočkali opaku. Ešte pred uvedením Mercury- Act I sa medzi fanúšikmi hovorilo o novej kapitole kapely. Druhý nasadený singel Cutthroat to totižto naznačoval. Neobvyklo agresívny, bez symboliky, s konkrétne pomenovanými skutočnosťami. Lenže, nie je všetko zlato, čo sa blyští. A pri artworku tohto albumu to tak platí dvojnásobne.
Prísľubom čohosi výnimočného bol fakt, že sa na nahrávaní produkčne podieľal Rick Rubin, zodpovedný za albumy ako Californication (1999) či Minutes to Midnight (2007), Artpop (2013) alebo The Life of Pablo (2016). Lenže Rubin zďaleka nie je jediným, kto sa pod Mercury- Act I podpísal ako producent. Kombinácia vplyvov, nápadov a napokon aj rozdielnych prístupov prispela k tomu, že posledná štúdiovka sa vo svojom výrazne rockovom prevedení najväčšmi približuje niekdajšiemu úspechu Smoke + Mirrors (2014). Nezabránilo to však tomu, aby sa do tracklistu vmiešali aj veci, bez ktorých by bol Mercury – Act I omnoho dynamickejším počinom.
Spoly killer – spoly filler
Dobrou správou je, že núdza o silné momenty tu nie je a Reynolds sa skutočne podrobil hľadaniu vlastných hlasových kapacít. Tak ako to tvrdil v interview pre americký Bilboard magazín, počas ktorého priznal, že nahrávanie s Rubinom bolo splneným snom. Nevdojak si však pri počúvaní Mercury- Act I spomínam na neslávny osud Minutes to Midnight, ktoré síce bolo plné experimentov, no fanúšikovia a ani kritika z neho príliš nejasali. V prípade Imagine Dragons sa však nestalo, že by úplne popreli svoju charakteristickú lyriku. Bohužiaľ, v tomto ohľade sa drvivá väčšina skladieb vracia naspäť k témam strachu, často existenčného a súvisiaceho s úmrtím niekoho blízkeho, utekania pred sebou samým, popieraním svojej identity, či obsesívnej závislosti od druhých. Čo je paradox, keďže predchádzajúci album Origins naznačoval posun smerom k sebavedomejšiemu postoju voči životu a určitej zrelosti v stotožnení sa s vlastným egom.
Preto je veľká škoda, že o tri roky neskôr dostávajú poslucháči ďalšiu várku zúfalstva a sebazatracovania, ktoré by možno rezonovalo v človeku pred pätnástimi rokmi a v prípade, že by mal v sebe nevysporiadanú pubertu. Po lyrickej stránke má Mercury – Act I naozaj málo pozitívnej energie a podobne, ako je vyobrazené na artworku, naznačuje skôr úpadok do neurčitého štádia averzie, z ktorej sa zubami-nechtami dá uniknúť, no s väčšou pravdepodobnosťou, je dopad na dno nevyhnuteľný.
V tejto rovine však Reynolds vždy dokázal využiť maximum svojich hlasových kvalít a dokonca aj jeho večne prerušované, frikatívne frázovanie dodáva textom výraznejší náboj emócií. A potom sú tu skladby ako Monday, It´s OK alebo #1, ktoré síce hrajú na optimistickejšiu notu, žiaľ, pracujú takmer výhradne s klišé, ktoré nemá žiadnu novú myšlienku a ani po textárskej stránke nijako neprekvapí. It´s OK je obdobou rozličných podobných pomalých temp uprostred rockového tracklistu, počnúc To Be With You z albumu Lean Into It od Mr. Big (1991) a končiac I Could Die For You z albumu By the Way (2002) či In Between z Minutes to Midnight (2007).
Posledné dva sú, mimochodom, takisto súčasťou Rubinovej produkcie. A tak sa tu objavuje vzorec. O niečo agresívnejší imidž, ktorý Imagine Dragons nasadili, však nie je výsledkom spolupráce s Rickom Rubinom, ale skôr Jessa Shatkina. Nakoniec, Shatkin v minulosti participoval na produkcii skladieb pre Madonnu, Siu (Unstoppable, niekto?) aj Fall Out Boy. Posledná menovaná formácia je príhodná na porovnanie súčasného zvuku Imagine Dragons, zvlášť pri počúvaní trackov Dull Knives, Giants či Wrecked, kedy vystupuje do popredia základ zo zmesi nu-metalu a pop punku s enormným záberom na širokú paletu vrčania, jačania a kvílenia.
Od čias Smoke + Mirrors sa toho, našťastie, veľa nezmenilo. Imagine Dragons ani pod taktovkou Ricka Rubina neopustili ich vlastnú identitu. Síce, tvrdiť o nejakej taktovke pri Rubinovi, ktorý zakaždým tlačí kapely a umelcov do toho, aby skúšali všetko možné aj nemožné, by bolo asi scestné.
„So záväzkom priniesť na trh pokračovanie Mercury, bude mať kapela o to viac práce, aby prekonala vlastných démonov, neschádzala do stereotypov, mala šťastie na spolutextárov a zároveň nepodľahla tlaku znieť inak za každú cenu.“
Akokoľvek to je pre médiá ako Pitchfork či NME rana pod pás, fakt, že Imagine Dragons zostali prebolestne priami a namiesto toho, aby boli „zrelší“, sa ešte väčšmi rozcliveli, je dobré. Nie je to prepad, je to len prehlbovanie načatých tém. Ak by sa to však zaobišlo bez toľkých fillerov, ktoré by za starých čias nútili človeka preskakovať štvrtinu tracklistu na prehrávači, bolo by to lepšie. Dnes však stačí skladby vypustiť z playlistu a je to. To ostatné sa bezpečne zaradí do zoznamu najlepších piesní z tých, čo skupina dokázala vyprodukovať v priebehu posledných piatich rokov.
Predsa len, so záväzkom priniesť na trh pokračovanie Mercury, bude mať kapela o to viac práce, aby prekonala vlastných démonov, neschádzala do stereotypov, mala šťastie na spolutextárov a zároveň nepodľahla tlaku znieť inak za každú cenu. Lenže ak Imagine Dragons zvládli úvodnú spoluprácu s Rubinom bez výraznejšej ujmy na mene formácie, bezpečne tomu bude aj nabudúce.
