Dvadsaťpäť rokov ubehlo od nahrania všetkého, čo na prvom a zároveň jedinom radovom albume legendárneho housového dua začujete. Podľa slov hudobníkov totižto nastal správny čas na to, aby konečne vyšiel album. Skôr to vraj nebolo možné. Od vydania kompilácie z roku 1998 boli totiž viac menej až doposiaľ na turné.
Prvé, čo sa uvádza na prebale CD je informácia o dobe, v ktorej vznikli všetky skladby zaradené do tracklistu. Ich vznik sa datuje do obdobia medzi rokmi 1993 a 1995. Album vznikol v nimi založenom nahrávacom štúdiu, kde bola pred dvadsiatimi siedmimi rokmi vydaná EP s názvom G-Stoned, obsahujúca len 4 skladby a zároveň definujúca profil vydavateľstva.
Už týmto počinom si vtedy rakúske duo Kruder & Dorfmeister vydobylo miesto na elektronickej scéne a rýchlo sa zaradilo medzi formovateľov chilloutového downtempa. V tomto ohľade je aj nahrávka 1995 podobného razenia a tak vzniká dojem, že z prevažnej časti sa na album dostali skôr materiály, ktoré neboli využité na EP, či už kvôli nevyhovujúcej mixáži, alebo odlišnému umeleckému plánu.
V rozkvete postmoderny
Už pri triphopovom Johnson, ktorý je úvodným trackom, sa začína objasňovať, prečo bolo nevyhnutné nájsť iný, vhodnejší priestor pre doposiaľ nevydané skladby. Tie sú v porovnaní s tými vyskytujúcimi sa na G-Stoned o poznanie kratšie a aj žánrovo sa do veľkej miery rozchádzajú.
A možno práve preto, že Kruder & Dorfmeister dlhodobo pôsobili ako tí, ktorých pozývali na zremixovanie skladieb iných, evokuje zvuk 1995 tranzíciu naprieč rozličnými obdobiami, kompiláciami Café del Mar a postupov, ktoré sa širšie uplatnili obzvlášť v neskorých deväťdesiatych rokoch a na začiatku nového milénia u umelcov ako Blue Boy, Portishead, Bonobo či Mr. Scruff.
Takto funguje album aj ako isté memento obdobia, v ktorom sa postupne oddeľovali štýly z jednej žánrovej vetvy a ďalej sa rozvíjali na vlastných scénach.
Obzvlášť prvá tretina tracklistu sa vyznačuje podstatne pomalšími, ťahavejšími breakbeatovo-triphopovými trackmi s hlbokými echami, v ktorých si dídžeji otestovali vlastné možnosti, neskôr prevedené do remixov iných interpretov na kompilácii DJ Kicks z roku 1996.
V druhej tretine začína nahrádzať temnejší triphop rýchlejší dubstep. Počúvajúc desiaty track Morning, zrejme sa nejednému poslucháčovi zazdá, že ten sample už kdesi počul. Bez dlhšieho naťahovania môžeme prezradiť, že časť z neho je identická s tou, ktorá sa nachádza na skladbe Leave me Alone z debutového albumu Natalie Imbruglia, Left of the Middle. Čo je v skutočnosti obdoba samplu Summertime od Charlieho Parkera.
To tak trochu naznačuje aj to, kam sa Kruder & Dorfmeister stratili na tak dlhú dobu. Ich producentská činnosť totiž v plnej miere zaplnila harmonogram natoľko, že sa k vlastným materiálom, nielen že nestihli dostať, ale veľkú časť zo svojho know-how previedli do diskografie iných umelcov – popri vlastných projektoch Tosca a Peace Orchestra aj Bebel Gilberto, Gotan Project či Waldeck. Ešte šokujúcejšie však znie track číslo 12, ktorý sa navlas ponáša na intro k hitu Vogue, ktorú pre Madonu zložil Pettibone. Ten istý sample, ktorý vznikol pri nahrávaní West End Girls v roku 1985.
Ak hudobníci vyjadrili presvedčenie o tom, že nastal čas vydať takýto album práve teraz, asi tým nechceli naznačiť globálny pandemický stres, hoci aj to by vzhľadom na set vedený v pomalom tempe dávalo zmysel. Skôr tým chceli poukázať na to, ako sa oldschoolová housová scéna kriesi. Nie je ostatne tomu tak dávno, čo sa po odmlkách ozvali aj také legendy ako A Man Called Adam, Skalpel, Armand Van Helden či José Padilla.
Inými slovami, Kruder & Dorfmeister prichádzajú na scénu v čase, keď sa idea organického housu s hojnosťou exotických zvukov začína opäť dostávať do kurzu. Vyjadruje tým, azda aj nostalgicky, obdobie, v ktorom mal zvuk atmosféru a kvality kinematografického soundtracku. Pripomína prostredie, v ktorom sa downtempo rodilo z loungu a balearic beatu a vymedzovalo sa medzi jazzovo-soulovými spevákmi svojím nenapodobiteľným groovom.
Album 1995 pôsobí ako konceptuálne dielo, ponášajúce sa na demo nahrávku. Zrejme preto, že to tak do určitej miery aj je. A aj marketingová stratégia sprevádzajúca promo k albumu, nasvedčuje tomu, že duo mieni poskytnúť ucelený obraz doby skrz unikátny merch. Pretože tým, ako hojne sú v ňom uplatnené rozličné sample, odkazuje rok 1995 na rozkvet postmoderny, kde referencia striedala referenciu a čím viac, tým lepšie.
Záverečná zvuková koláž Lovetalk pôsobí ako nelogický záver albumu, no pokiaľ sa jedná o vyjadrenie gesta smerom k posunu spoločnosti v retrospektíve tridsiatich rokov naspäť, v tom prípade je telefonát anonymnej poslucháčky Sophie, vyjadrujúcej presvedčenie o ženskej emancipácii, reflexiou toho, kam sme sa ako spoločnosť od roku 1995 dostali. Toto je soundtrack k tomu uvedomeniu.
