Frontman legendárnych Dire Straits, Mark Knopfler, vydal svoj desiaty sólový album One Deep River. Zostal na ňom verný svojmu charakteristickému zvuku, hlasu i neprehliadnuteľnej gitarovej technike. Vydanie albumu nesprevádzala žiadna veľká kampaň a nevyzerá to ani na podporujúce tour. Knopfler sa tak stavia do polohy, kedy novú hudbu nevydáva kvôli peniazom alebo ďalšej sláve, tvorí pretože hudba je jeho láskou a do nových projektov sa púšťa s radosťou. To všetko v sebe nesie aj jeho najnovší album.
Po rozpade Dire Straits sa Mark Knopfler vydal na sólovú dráhu, na ktorej je už takmer tridsať rokov. Svoju hudbu o niečo zjemnil a spomalil, no aj na aktuálnej novinke je jemný nádych jeho domovskej skupiny zreteľný. Knopfler však nekopíruje hity spred niekoľkých dekád ale zostáva verný štýlu, v ktorom sa očividne sám cíti najlepšie. Na One Deep River mieša jemný rock, blues, folk a country.
Niekto by mohol namietať, že je album stereotypný, opakujúci sa a neprináša nič nové. Kto ale Knopflerovu diskografiu ovláda a je jej fanúšikom si príde na svoje a v každej skladbe objaví inú polohu, či už po hudobnej alebo textovej stránke. A v momente, keď si poviete, že album spadá do stereotypu, dokáže Knopfler opäť zaujať a máte chuť pustiť si ho znovu.
Príkladom je úvodná Two Pairs Of Hands. Perkusiami nabitá, v istých momentoch až naliehavá skladba, ktorú dopĺňa jemný reggae riff a samozrejme klasická Knopflerova gitara. Na podobnej vlne sa nesie aj Scavengers Yard. Tieto dve skladby pôsobia ako sestry a sú príjemným osviežením inak pomerne melancholickej kolekcie. Jedinou nevýhodou prvej spomenutej je jej umiestnenie v trackliste. Pokiaľ by bola umiestnená o niečo nižšie, pôsobila by ešte osviežujúcejšie. Na jej kvalite jej to však rozhodne neuberá.
Z iného súdka je skladba Watch Me Gone. Melancholická balada, ktorá pôsobí ako obzeranie sa za životom, rekapitulácia a zmierenie. Melancholické balady tvoria jednu časť albumu a môžeme sem zaradiť aj Sweeter Than The Rain, ktorá pôsobí ešte pochmúrnejšie a Knopfler sa stavia skôr do polohy rozprávača, ktorá mu ale svedčí a v tejto skladbe funguje na výbornú. This One´s Not Going To End Well má o niečo pozitívnejšiu náladu, no aj tak patrí k baladickejším kúskom na albume. Black Tie Jobs je pre zmenu doplnená o smyčce a jemný doprovodný ženský vokál.
Pomyselnou treťou kategóriou skladieb na albume sú skladby, ktoré sú viac radostnejšie a rovnako viac ladené do bluesového štýlu oproti predchádzajúcim folkovejším kúskom. Ahead Of The Game, ktorá je zároveň aj prvou skladbou, ktorá bola z albumu vydaná, najviac primomína Knopflerovu domovskú skupinu. Aj bez jeho charakteristického hlasu by nebolo ťažké odhaliť o koho skladbu sa jedná, vďaka jedinečnej gitarovej linke, ktorá sa linie celou skladbou.
Na jednej strane sa dá o One Deep River povedať, že nemá slabé miesto, jedna skladba však musí byť najsilnejšia a pre album signifikantná a práve Ahead Of The Game sa zhostila tejto pozície. Na podobnej vlne sa pohybuje aj Before My Train Comes. Tieto dve skladby opäť pôsobia ako pár a krásne sa dopĺňajú. Smart Money pokračuje v podobnej nálade a gitarová linka je príjemne doplnená o klavírny doprovod. O niečo ťaživejšia je Tunnel 13, ktorá by nemala problém zapadnúť ani do westernového filmu.
Jednou z najsilnejších skladieb na kolekcii je skladba Janine. Okrem stupňovaného refrénu, ktorý sa nepochybne zaryje do uší, ide o výbornú kombináciu folku a blues, ktorá je doplnená o Knopflerovu signifikantnú hru a hlas. Album zakončuje rovnomenná skladba One Deep River. Ide o výborne zvolenú záverečnú skladby, keďže v sebe kombinuje to najlepšie z celého albumu. Pokiaľ chce niekto vedieť aký je nový album “popredu”, môže si túto skladbu pustiť a objaví v nej všetko, čo sa v ňom nachádza.
Mark Knopfler sa na svojom novom albume obklopil skvelými hudobníkmi, ktorí prispeli k výbornému výsledku. Sám Knopfler sa na albume postaral o vokály a elektrickú gitaru. Za bicie sa posadil Ian Thomas (David Gilmour, Rick Astley, Mick Jagger), sprievodnú gitaru obstaral Richard Bennet (Billy Joel, Joan Baez, Neil Diamond), basová linka patrí Glennovi Worfovi (Bryan Adams, Kenny Rogers, Shania Twain).
„Mark Knopfler sa so svojim v poradí desiatym sólovým štúdiovým albumom postaral o príjemné prekvapenie a nahral album, ktorý stelesňuje jeho lásku k hudbe a je cítiť, že jeho nahrávanie si užíval.“
Výraznú úlohu hrá na albume leap steel guitar, ktorú obsluhoval Greg Leisz (Ryan Adams, Beck, Eric Clapton, Joe Cocker, John Mayer). O produkciu sa okrem Knopflera postaral aj Guy Fletcher, ktorý v minulosti pôsobil aj v Dire Straits. Názov spoločne s obálkou albumu odkazujú na rieku Tyne, ktorá preteká Knopflerovym rodným Newcastleom. Sám Knopfler hovorí, že prechod cez rieku Tyne v ňom vyvoláva akúsi nostalgiu, ktorá sa dostaví vždy, keď ponad rieku z rodného mesta odchádza alebo sa doň vracia. A tento pocit očividne pretavil aj do albumu.
Mark Knopfler sa so svojim v poradí desiatym sólovým štúdiovým albumom postaral o príjemné prekvapenie a nahral album, ktorý stelesňuje jeho lásku k hudbe a je cítiť, že jeho nahrávanie si užíval. Nie je však prekvapením, že legenda ako Mark Knopfler nahral album, ktorý nemá slabé miesto a aj po takmer päťdesiatich rokoch na hudobnej scéne dokáže stále zaujať.
