Matta Berningera bolo možné počuť ako frontmana skupiny The National. Za viac ako dvadsať rokov existencie sa mu spolu s ostatnými členmi skupiny podarilo prekonávať vlastné medze alternatívneho rocku. Tá cesta je naozaj dlhá a zrejme je pochopiteľné, že keď sa Berninger rozhodol pre sólo projekt, nemal energiu prekonávať latku, ktorú spolu s ostatnými tak usilovne nastavoval album za albumom.
Zvolil si návrat naspäť k tomu, čo jeho samotného ovplyvnilo najviac. K poctivému akustickému pesničkárstvu. Bez snáh o progresívnu hudobnú štruktúru, neobvyklé postupy či extravagantné hudobné dĺžky.
Viacerí kritici si pritom všimli, ako sa Matt Berninger pomocou Serpentine Prison posúva z alt rockovej roviny smerom k miernejšiemu adult contemporary žánru. Priznávajúc si inšpiráciu Leonardom Cohenom či Tomom Waitsom, takému výsledku sa zrejme ani nemožno príliš diviť. Naviac, čo – to o zvukovej podobe nahrávky prezrádzajú aj mená hudobníkov, ktorí participovali na nahrávaní albumu; medzi inými Andrew Bird či Kyle Resnick, pôsobiaci ako trúbkár spolu s Zachom Condonom v hudobnom telese Beirut.
Do podstatnej miery sa však na zvuku Serpentine Room podpísal producent Booker T. Jones, vďaka ktorému sa naprieč celým tracklistom linie veľkolepé echo orgánu Hammon B-3. A keby sa ktorýkoľvek z poslucháčov zamýšľal nad tým, čo mu ten majestátny zvuk pripomína, zrejme by sa pri tých úvahách dostal kamsi do šesťdesiatych rokov, ktoré boli veľmi vďačné na melancholickú psychedéliu. Je to totiž práve Booker T. Jones, ktorý okrem iných ovplyvnil Matta Fishera z Procol Harum pri nahrávaní Whiter Shade of Pale. V tomto podaní má orgán rovnako výrazný efekt a aj napriek tomu, že zaznieva od začiatku do konca v rozličných aranžmánoch (One More Second, Loved so Little, Take Me Out of Town), za žiadnych okolností nepôsobí stereotypne.
To, čo vyvoláva určitú ťažkopádnosť albumu, je paradoxne, rozsah Berningerovho barytónu, ktorý zostáva vedome nemenný, snáď na znak akéhosi poznávacieho atribútu jeho hudby. Že je ako spevák schopný hlasovej akrobacie, pritom statočne dokazuje v rámci repertoáru The National.
Začiatky symbolické aj autentické
Autor tu totiž v prvom rade znie ako on sám, tak ako ho poznajú fanúšikovia The National z epečky Cherry Tree (2004) či rovnomenného debutu The National (2001). Dosiahnuť podobný výsledok možno bolo o niečo jednoduchšie vďaka tomu, že aj na sólovom projekte sa podieľali členovia formácie – ako bratia Dessnerovi, tak bratia Davendorfovi. V tomto ohľade je však prekvapujúce, že sa do spolupráce výraznejšie nezapojil aj ďalší z dlhoročných Berningerových priateľov – Sufjan Stevens, ktorý s Mattom Berningerom naspieval spoločnú skladbu na počesť Cohena (Memories, 2018).
A vzhľadom na zvuk Memories možno špekulovať o tom, že práve v tomto období sa začal rodiť nápad na výraznejší sólo projekt. V nejednej chvíli sa totiž Serpentine Prison približuje tomu, čo Sufjana Stevensa preslávilo najväčšmi; spomienky či psychologické črty jedinca zakódované do rytmov ukulele a mandolín, vedúce do veľkolepej harmónie trombónov, trúbok a tuby. Inde tak aranžmánmi navodzuje bluesovú atmosféru, aká je typická pre Midlake či Norah Jones. Berninger nadviazal na to, čo sa v priebehu rokov z albumov The National zachytilo ako základ, okolo ktorého oscilujú všetky štrukturálne experimenty, zvlášť v dôsledku producentských i umeleckých premien.
Všetky texty na albume sú aj tentoraz napísané a skomponované samotným Berningerom. Mnohí kritici mu vyčítajú istú predvídateľnosť a na základe toho, čo počas tohto roka povedal Berninger médiám, aj on sám sa autorsky konfrontuje s originalitou v kontexte motívov zo skladieb jeho hudobných vzorov. Nie je to ani tak tým, že by Berninger nemal kapacitu napísať pre seba vlastné texty, skôr je to o tom, akými textami sa bude ako sólo umelec reprezentovať.
Faktom však napriek tomu je, že Serpentine Prison funguje ako učebnicový „debut“, má inteligentnú naráciu a oslovuje aj to publikum poslucháčov, ktorí nedokázali rezonovať s modernými, absolútne nepredvídateľnými smermi, ktoré The National už dávno neprehadzujú s vydaním ďalšej radovky, lež každého ďalšieho tracku v rámci jedného a toho istého albumu.
Hádam sa tak dá pripustiť aj to, že rovnako ako oni, tak aj frontman nateraz zatúžil po priamočiarej, nerafinovanej autenticite, vyplývajúcej z dôkladnej interpretácie vlastných textov, vďačných na emocionálne rozporuplné zážitky a tiež z výdatnej tradície amerického folku.
