Najnovšia štúdiovka Maximo Park znie tak, ako zvykla znieť kapela za starých čias. Odchod od toho, čo si členovia dovolili predviesť na predchádzajúcom Risk to Exist, však vedie k tomu, že Maximo Park vzbudí skôr chvíľkové nadšenie.
S albumom Nature Always Wins sa dá viesť dlhý boj. Môžete si ho vypočuť aj päťkrát po sebe a stále to nebude stačiť. Nie na to, aby ste sa k nemu vrátili po dlhšej pauze. Napriek referenciám na nedávne politické aféry a témam rodičovskej zodpovednosti. Neznamená to, že by Maximo Park nemalo paru utiahnuť celý tracklist do vydareného záveru, skôr je to problém dynamiky, vyplývajúceho z radenia stôp. Ubeiha totiž príliš rýchlo na to, aby sa počas toho niektorá zo skladieb zachytila ako unikátna.
Identita skupiny sa na Nature Always Wins zachováva navzdory tomu, že ju počas jej existencie opustili už dvaja hudobníci. Z Maximo Park je dnes len trio a zo zvuku cítiť snahu o kompenzáciu. Žiaľ, ani výber producenta Ben Allena, ktorý zodpovedal za také kultovky ako St. Elsewhere pre Gnarls Barkley (2006) či album Beyond the Neighbourhood od Athlete (2007), nezabránil tomu, aby sa Maximo Park dostali do existenčnej krízy, v ktorej si hľadajú cestu cez anamnézu vlastnej tvorby. A popritom žnú všetko, čo sa dalo v tomto rozpomínaní zaznamenať – zvlášť míľniky indie rocku z éry ich plnej zostavy.
Roztočené koleso šťastia
Takže v konečnom dôsledku dostávame od tria zmiešanú kompiláciu toho, čo ponúkali v totožnom odbobí iné hudobné telesá – ako Kasabian, The Killers či Bloc Party, prípadne zmieňovaní Athlete. A aj táto, skôr producentská, potreba zaradiť Maximo Park naspäť tam, kde už beztak patria, spôsobuje často príliš verné postupy toho, čo sa dalo počuť už pred pätnástimi rokmi.
Meeting Up sa v prvej polovici podozrivo podobá Banquet od Bloc Party (2004), teatrálne Partly of My Making zas pripomína Empire od Kasabian, Placeholder sa dokonca vezie na vlne alternatívneho rocku Crowded House a All of Me má pre zmenu intro, ktoré je zrejme voľne inšpirované synthovou linkou z Heaven in my Hands od Level 42 (1988). Tí skôr narodení si ju môžu pamätať ako úvodnú zvučku ku Kolesu šťastia. Zdá sa že pomyselné koleso šťastia si roztočili v rámci diaľkových dialógov o tvarovaní albumu aj členovia s producentom, úradujúcim na druhej strane Atlantiku.
„NATURE ALWAYS WINS SI ZASLÚŽI UZNANIE, BEZPOCHYBY SA HO EŠTE VEĽAKRÁT DOČKÁ. OD OSTATNEJ DISKOGRAFIE SKUPINY SA TOTIŽTO NELÍŠI A URČITE BUDE VNÍMANÝ AKO TÁ NAHRÁVKA, KTORÁ DEKLAROVALA NÁVRAT KAPELY NA SCÉNU.“
Rozdiel medzi niektorými skladbami je minimálny a aj lyricky zostáva téma rozpačitosti a ľutovania možných dôsledkov, ktoré sú miestami v prehnaných metaforách krvi a vojny snáď až prisilnou snahou o podanie stiesňujúcej výpovede, ktorej predsa len chýba niekoľko odžitých desaťročí na dosiahnutie rysky autenticity.
Za výnimočný moment sa dá považovať záverečný, vyše päťminútový singel Child of the Flatlands. Je pochopiteľné, prečo sa vzhľadom na svoju odlišnosť dostal až na samý koniec tracklistu. Voľnejšia štruktúra, odlišná výška i farba vokálov, dlhé ambientné pasáže a vkusne zakomponované syntetizátory tu nemajú obdobu a opäť evokujú new wave a sophisti pop neskorších Level 42 či The Blue Nile. V malej, umne dávkovanej miere, navyše spolu príjemnými odvolávkami na inštrumentálne experimenty, typické skôr pre Animal Collective. Lenže podobný trik vyskúšal Allen už skôr: pri Airport Disco z Beyond the Neighbourhood (2007) a o rok skôr s Who Cares? pri Gnarls Barkley. Ostatne, je to Allen, kto zodpovedal za tieto i za kritikou oceňovaný album Merriweather Post Pavillion (2009) a mnohé iné.
Aj Nature Always Wins si zaslúži uznanie, bezpochyby sa ho ešte veľakrát dočká. Od ostatnej diskografie skupiny sa totižto nelíši a určite bude vnímaný ako tá nahrávka, ktorá deklarovala návrat kapely na scénu. O tom, či sa naozaj jedná o návrat, je však možné polemizovať. Snáď vytrvanie.
Maximo Park sú tu viac ako pätnásť rokov a evidentne majú energiu vydávať sa novými teritóriami. Pri troche šťastia sa možno už čoskoro dočkáme ďalšieho singla, ktorý toto odhodlanie potvrdí.
