Škótska post-rocková formácia Mogwai vydala koncom januára svoj jedenásty štúdiový album The Bad Fire. Po úspechu predchodcu As The Love Continues, ktorý vyšiel v covidovom období, skupina pokračuje vo svojom klasickom štýle no zároveň posúva hranice experimentovania so zvukom.
Nový materiál, podobne ako predošlá tvorba skupiny, nie je na jedno počutie a jej účelom nie je bodovať na popredných priečkach rádiových hitparád. Tvorbu Mogwai je potrebné počúvať s dostatočnou koncentráciou a ponoriť sa do jej hĺbky pre nájdenie tých najmenších detailov, ktoré stoja za kvalitou nahrávok. Inak tomu nie je ani pri novinke The Bad Fire, ktorá prináša paletu zvukov a prekonávanie hudobných hraníc, výsledkom čoho je ďalší vydarený počin skupiny.
The Bad Fire je albumom, ktorý vznikal v pomerne zložitom období skupiny, výsledkom čoho je kombinácia napätia, eufórie a melanchólie. Ak by mala celú náladu celého albumu reprezentovať jediná skladba, voľba by padla na 18 Volcanoes. Bola by ale samozrejme škoda zamerať sa iba na jedinú skladbu z takto rôznorodého albumu.
Jednou z najvydarenejších skladieb je Fanzine Made Of Flesh. Pomerne pozitívna skladba pôsobí ako mix My Bloody Valentine, M83 a Daft Punk. Výborný mix hlučných gitár a elektroniky zaujme aj poslucháčov, ktorí skupinu iba objavujú. Podobne vydareným kúskom je aj skladba Hammer Room, ktorá sa začína pomerne jemne v klavírnom doprovode, no graduje do glam rockového zvuku sedemdesiatych rokov.
Pochmúrna sedem minútová If You Find This World Bad, You Should See Some Of The Others predstavuje presne tú skladbu, ktorú je potrebné počuť niekoľkokrát, aby v nej poslucháč objavil všetky detaily a ani jej dĺžka nie je prekážkou, keďže ho kapela prepracovanosťou skladby vtiahne od samého začiatku. Záverečný experimentálny opus Fact Boy dôstojne uzatvára jedenásť položkovú novinku a prinúti poslucháča vypočuť si ho znova.
Pre najvernejších fanúšikov možno nepôjde o najdokonalejší album diskografie skupiny. Pre niekoho, kto kapelu objavuje alebo sa ponára do vôd nie úplne tradičnej hudby. ide o výbornú kolekciu, ktorá v sebe miesi experimentovanie, energiu, melanchóliu a rôznorodosť štýlov.
Mix ostrého zvuku gitár, elektroniky a najrôznejších nástrojov je natoľko prepracovaný, že človeku ani nechýbajú hĺbavé texty či štadiónové refrény, keďže je album z veľkej časti inštrumentálny.
„Mogwai vydali aj po troch dekádach na hudobnej scéne mimoriadne prepracovaný a kvalitne vyprodukovaný album, na ktorom sa stretáva shoegaze deväťdesiatych rokov s novými možnosťami a postupmi.“
Čím dlhšie sa album počúva, tým viac do seba jednotlivé skladby zapadajú a tvoria jedinečný celok, no ak niekto nemá čas či náladu na dôkladné preskúmavanie všetkých položiek, aj na jedno vypočutie je dobré dať tomuto albumu šancu.
