Na konci leta britská rocková formácia Muse vydala svoj deviaty štúdiový album s názvom Will Of The People. Album obsahuje desať piesní, z ktorých štyri boli do sveta vypustené už v uplynulých mesiacoch. Samotný disk nás teda v auguste prekvapil iba šiestimi novinkami, no napriek tomu stojí za vypočutie.
Všetko štartuje singlom s rovnomenným názvom albumu Will Of The People. Ide o silný vstup do tridsaťosem minútovej štúdiovky, ktorá pokračuje piesňou Compliance, v ktorej sa Matthew Bellamy prihovára slovami „Potrebujeme iba váš súhlas. Iba nám dajte váš súhlas.“ Vďaka ľahko zapamätateľnému refrénu si pieseň možno pospevovať okamžite, hoci text nie je pozitívny, ostatne ako zvyšok albumu. Väčšina textov pojednáva s nestabilitou a neistotou vo svete, ktorá nás obkolesuje v posledných rokoch.
Muse sú známi pomalými piesňami rovnako ako energickými a rýchlymi hitmi. Výnimka nenastala ani na tomto disku, kde rýchle tracky strieda pomalá Liberation, v ktorej dominujú krásne sprievodné vokály, balada o stratenej láske Ghosts (How Can I Move On), kde hrá prím piano, či Verona s poetickým textom a výraznými vokálmi.
Tvrdosť albumu dodáva dvojica piesní s názvami Won’t Stand Down a Kill Or Be Killed, ktoré sú po inštrumentálnej stránke dobre rozpísané, ale chýbajú im presvedčivé tvrdé vokály od speváka. Muse nemožno prirovnávať k Metallice alebo AC/DC, no ráznejšie prevedenie týchto piesní by dojem z albumu ešte zlepšilo. Avšak Muse majú svoj vlastný štýl a nikto od nich nečaká, že sa dajú cestou tvrdšieho metalového zvuku.
Zaujímavým počinom je skladba You Make Me Feel Like It’s Halloween, ktorá znie futuristicky a bez problémov by zapadla do poetiky 80. rokov a ku klipu Michaela Jacksona, ktorý nahral k piesni Thriller. Desiatku piesní dopĺňa Euphoria, ktorá svojmu menu nezostala nič dlžná a album končí piesňou s veľavravným názvom We Are Fucking Fucked, ktorý azda netreba prekladať. Muse nás opúšťa s pesimistickým pohľadom a textom „Sme na prahu smrti, ďalšia svetová vojna. Požiare a zemetrasenia, život v kríze, zmutovaný vírus, tsunami nenávisti nás potopia, sme v…“ Vzhľadom na jej odkaz je jasné, prečo chceli dať pieseň s podobným textom na úplný záver.
Od prvého albumu Muse ubehlo už dvadsaťtri rokov a kapela stále nestráca na sile. Ide o prvý a verme, že jediný „pandemický“ kúsok, ktorý možno naberie na relevantnosti o pár rokov, keď sa spoločnosť uberie ďalším smerom – podľa Muse nie tým najsprávnejším.
Will of the People ako celok pôsobí trocha rozpačito. U kritikov obstál a pozitívne ohlasy sa nájdu aj v poslucháčskej základni. Častokrát však melódie nápadne pripomínajú a evokujú iné kapely a charakteristický zvuk Muse z počiatočných albumov je akoby potlačený do úzadia. Naopak, zdá sa, že Muse skúsili trocha experimentovať a istým spôsobom im to vyšlo. Mnohé piesne sú chytľavé, zapamätateľné a pre Muse netradičné.
Nejde o najlepší počin anglického tria, ale v diskografii kapely sa nestratí. Album nie je nudný a prekvapuje piesňami, ktoré znejú výborne nielen na domácich reproduktoroch, ale pôsobia skvelo aj naživo. Piesne ako Compliance, Ghosts (How Can I Move On) a Kill Or Be Killed sa určite zaradia medzi hity a v skúške času obstoja. Naopak, po vypočutí Liberation, Verona či Euphoria sa naskytá otázka, či si okrem skalných fanúšikov k týmto piesňam niekto nájde cestu aj o štyri-päť rokov.
Od prvého albumu Muse ubehlo už dvadsaťtri rokov a kapela stále nestráca na sile. Ide o prvý a verme, že jediný „pandemický“ kúsok, ktorý možno naberie na relevantnosti o pár rokov, keď sa spoločnosť uberie ďalším smerom – podľa Muse nie tým najsprávnejším.
