V najnovšom projekte dvojice Nick Cave a Warren Ellis, ktorí doposiaľ pripravovali skôr inštrumentálne ladené projekty, dochádza k zmene. Nick Cave totiž zaznieva v každej z ôsmich stôp. Zvukové experimenty, ktoré sa ženú nahrávkou, sú žiaľ príliš nenápadné na to, aby dokázali udržať pozornosť poslucháča. Ten nemusí byť pripravený na to, že bude počúvať hovorené slovo.
Už v oficiálnom vyhlásení je uvedené, že osemstopový Carnage je výsledkom karanténneho pretlaku kreatívnej energie. Škoda. Dostávame sa tým naspäť do paradoxu minulého roka, kedy mnohí hudobníci uznali za vhodné vyplniť všetok čas strávený medzi štyrmi stenami tým, že vytvorili prebytok skladieb. Niektorí s väčším a iní s menším úspechom. Kiežby sa však dal Carnage zaradiť do niektorého z týchto táborov.
Priveľa abstrakcie je zákonite nanič
Problémom Carnage je jeho nestálosť. Je totiž príliš voľný, pričom jednotlivé skladby nezväzuje prakticky žiadny jednotný motív – skôr rozptýlený cluster motívov. Už v začiatku sa úvodná skladba Hand of God nápadne podobá tomu, čo zaznieva v prvých sekundách Spinning Songu z albumu Ghosteen (2019). Rozdielom je len odlišný mixing, ktorým sa podarilo dosiahnuť o niečo odvážnejšie hlasové modulácie. A nebyť toho, že je ich žalostne málo, album by mal čo ponúknuť aspoň v rámci experimentácie s Caveovými vokálmi a vrstvením jednotlivých hudobných štruktúr.
Akokoľvek cítiť snahu o dosiahnutie štylistickej tranzície, v polovici už album znie tak, akoby sa vlastne zabudlo na to, čo chceli hudobníci ponúknuť a napokon to celé koordinovali cez to, čo sa im zdalo byť najviac príbuzné. Snáď preto sa stáva úvodná skladba akýmsi ťažiskom, ku ktorému sa opakovane vrátiť. No rozpaky, ktoré nevdojak s každým posunom na trackliste vzrastajú, sú nevyhnutným sprievodným príznakom rýchlej produkcie. A žiaľ, aj k tej sa v oficiálnom vyhlásení hudobníci priznávajú. Nevedno však, či to brať ako ospravedlnenie, upozornenie alebo pochvalu.
Stále je však komplikované zaujať konkrétne stanovisko voči tomu, čo sa dostalo na Carnage. Ten je zrejme najväčšmi abstraktný, respektíve hudobne minimalistický, čo sa týka Caveovej doterajšej diskografie – ako v rámci kolektívnych projektov s The Bad Seeds, tak aj v doterajšej užšej spolupráci s Warrenom Ellisom. A svedčí o tom aj artwork, ktorý pripomína štruktúru minimalitickej básne, kde má každý riadok vlastný význam a významovo sa diferencuje prostredníctvom farebného rozlíšenia.
Zmienka o poézii nie je náhodná, pretože už po tretej stope dostáva poslucháč skôr reading s hudobným sprievodom, než skutočný spev. Navyše, počúvať pornograficky ladený White Elephant s textom na spôsob Charlesa Bukowskeho je niečo, na čo sa po dosiahnutí troch predchádzajúcich skladieb nedá len tak pripraviť. Mätúci komponent je dodatočne prerušený viachlasným, invokatívnym rockovým refrénom, ktorý v podstate vedie až k záveru a len vzdialene pripomína to, čo napríklad The Killers predviedli v rámci outrového tria skladieb My List, Why do I Keep Counting, Exitlude zo Sam´s Town (2005) a ešte omnoho skôr The Beatles na Rubber Soul (1965).
Paradoxne sú to práve nenápadné ambientné časti, ktoré pridávajú Carnage na počúvateľnosti. Či už je reč o subtílnom techno podloží v začiatočnom Hand of God, o dve oktávy zdvihnutom, priezračnom melodickom základe Shattered Ground na štýl Under Ice od Kate Bush (1986), prípadne dreampopovom Balcony Man s veľkorysými inštrumentálnymi breakdownmi.
A aj keď je pozoruhodné, do akých extrémov dokáže Cave ísť v rámci abstrahovania hudobných schém, lyrika kolísajúca sa na nepravidelnosti ohromných animalistických obrazov striedaných s biblickými výjavmi hriešníctva, sťažuje pôžitok z ľahkých, otvorených a dlhých husľových intervencií Warrena Ellisa a repetitívnych štruktúr s príležitostnými nepravidelnými riffmi alebo rozbúšenou klaviatúrou. Prečo sa albumu ušiel práve titul Carnage, zostalo nezodpovedané. No v konečnom dôsledku to nie je až taký masaker, aký by sa dal čakať.
