Keď po rokoch a rokoch nahrávania singlov a epečiek nadíde čas vydať prvý debutový album, bez premysleného plánu sa to nezaobíde. Nick Wilson však, posmelený lockdownom a vlaňajším počinom Taylor Swift, išiel do nahrávania albumu skôr s predstavou, než plánom.
Presvedčený o tom, že nie je viac dôvod čakať, nahral Nick Wilson desiatku skladieb počas niekoľkých mesiacov medzi dvomi vlnami lockdownov, ešte v priebehu leta. Aj keď je pravda, že Wilson mal vždy blízko k pesničkárstvu, na debutový album sa vynasnažil dostať kombináciu rocku, neo soulu, R´n´B a folku.
Priznávajúc, že by nikdy nebol pripustil, ako náročné môže byť nahratie dobrej popovej skladby, Wilson sa neomylne dostáva do tejto polohy už nasadením úvodnej skladby, v ktorej pripomína začiatky Johna Mayera či Jamesa Morrisona.
Kam sa schoval singel
Wilsonove predchádzajúce nahrávky sú naozaj vzornou a čo do žánrovosti, tak aj reprezentatívne pestrou ukážkou jeho umeleckého vývoja. Debut ich však odráža len čiastočne. Počnúc folkovými začiatkami Darkest Hour (2013) a Ashes (2014), ktoré majú popravde stále svoje miesto v jeho repertoári a končiac prechodom do RnB vyznaní. Hoci trvalo veľmi dlho, kým sa dokázal umelecky vydať do nových sfér, s nahratím debutového albumu sa mu podarilo presvedčivo dostať do popredia nielen hlasový, ale aj textársky talent.
Možno aj preto je miestami hádankou, prečo sa pri frázovaní Wilson nevedome dostáva do stereotypu a zachováva si vždy tú istú polohu, z ktorej sa vymaňuje len zriedkavo. Dvomi takýmito momentmi sú obzvlášť stopy All I See a Say Something, ktoré stoja na opačnej strane voči väčšine toho, čo tvorí materiál na tomto albume. O to väčšou škodou je to kvôli tomu, že práve pri rýchlejších tempách dokáže Wilson pracovať s hlasovým registrom obratnejšie. Falsettá vtedy nepôsobia zaťažene, vonkoncom nie sú pridusené, ako vo väčšine prípadov, kedy možno až príliš túži dostať do každého slova toľko sentimentu, že by z toho mohol byť soundtrack ku ktorémukoľvek rozchodu.
Podobne sa tento paradox prejavuje aj u iných spevákov; Daniel Merriweather, Jaymes Young, Sam Smith alebo James Blake. No zdá sa, že Wilson si uvedomuje tento fakt, pretože na svojom debute stále ešte hľadá polohu, ktorá by mu najväčšmi vyhovovala. V dôsledku toho tak album zlyháva na vskutku upadajúcej energii, ktorá sa smerom k záveru vytráca neuveriteľne rýchlo.
Pokiaľ je pravdou, že skladby boli vybraté podľa jeho vlastného uváženia, potom je škoda, že sa do desiatky na prvý pokus neprebojovali single ako Safe (2020), Say It Now (2020), prípadne Built For This (2020), ktoré mohli dať album o niečo výraznejší edge a zadefinovať Wilsona skôr ako RnB pesničkára, než zádumčivého mladíka.
„V Nickovi Wilsonovi je netušený potenciál a súdiac na základe jeho celkovej diskografie, šance, že bude čo nevidieť v rádiách, tam rozhodne sú.“
Vzhľadom na to, že album vznikal v ústraní od Londýna, v rodnej dedine umelca, potreba introspekcie sa dá pochopiť. Na druhej strane, britská scéna je plná podobných spevákov a novými štúdiovkami Sama Smitha (Love Goes) či Jamesa Blakea (Friends That Break Your Heart) sa Now I´m Falling zrejme len tak neprebije do popredia.
V Nickovi Wilsonovi je však netušený potenciál a súdiac na základe jeho celkovej diskografie, ak sa pri sofomóre sústredí väčšmi na koncept a smer – čo bolo presne tým dôvodom, pre ktorý doposiaľ otáľal s debutom – šance, že bude čo nevidieť v rádiách, tam rozhodne sú.
