Peter Perrett, niekdajší frontman britskej formácie The Only Ones, vydáva svoj tretí štúdiový album The Cleansing. Po rozpade The Only Ones sa Perrett na šestnásť rokov odlmlčal. V roku 1996 vydal so skupinou The One album Woke Up Sticky a ďalších dvadsaťjeden rokov nevydal nový materiál. Comeback sa konal až v roku 2017 s prvým sólovým albumom How The West Was Won. O dva roky na neho nadviazal albumom Humanworld a po piatich rokoch sa hlási s novým dvojalbumom.
Celý album sa nesie akoby sa skombinovala tvorba Boba Dylana, Lou Reeda a Iggyho Popa zabalená do londýnskeho punkového obalu. Hneď úvodná I Wanna Go With Dignity predstavuje ten špinavý londýnsky mix punku a undergroundu sedemdesiatych rokov.
Nezaostáva ani druhá skladba v poradí Disinfectant. Pri tretej skladbe Fountain Of You prichádza upokojenie a pokornejšia melódia. Práve prvé tri skladby boli aj zverejnenými singlami pred vydaním albumu a predznamenali v akom duchu sa bude zbierka dvadsiatich skladieb niesť.
V podobnej nálade sa nesie okrem iných aj štvorica vydarených skladieb. Survival Mode má síce pomalší rozjazd ale vygraduje do pomerne agresívnej gitarovej skladby. Post-punková Mixed Up Confucius je obohatená o ostré gitarové sóla.
Do Not Resusciate je síce o niečo pomalšia a umiernenejšia ale stále je v nej počuť doprovod elektrickej gitary, aj keď o niečo pokojnejšej ako v predošlých skladbách. Rovnomenná The Cleansing je mixom elektroniky a rocku a pôsobí v trackliste ako príjemné osvieženie.
Ešte elektronickejšou je skladba Women Gone Bad. Perrett na nej dokazuje, že aj takýto štýl zvláda ľavou zadnou. V polovici albumu potom prichádza pomerne veľké prekvapenie. Zatiaľ čo v predošlých skladbách Perrett pôsobí drzo a drsne v skladbe All That Time striedajú gitary piano a orchester.
Pomalá a až smutná skladba je síce z úplne iného súdku ale aj tak pôsobí presvedčivo a nie je ťažké si ju predstaviť aj v punkovom prevedení. V tomto štýle ale pôsobí ťaživo a uvedomelo a ide o jednu z najsilnejších skladieb na albume. Príjemnou skladbou je aj Set The House On Fire, ktorá má naivnú a až uspávankovú melódiu.
Na pár skladbách je počuť jemná inšpirácia od Perrettovych hudobníckych kolegov. Secret Taliban Wife jemne pripomína Psycho Killer od Talking Heads. Pomalšia klavírna Kill A Franco Spy sa zase ponáša na Hurt od Nine Inch Nails. V Less Than Nothing je pre zmenu počuť inšpirácia Heroes od Davida Bowieho.
Jednou u najvydarenejších skladieb na albume je Solitary Confinrment pripomínajúca I Won’t Back Down Toma Pettyho. Nie je to tak, že by Perrett priamo kopíroval tieto skladby. Šikovne pracuje s určitými prvkami, ktoré interpretuje tak trochu po svojom a pri počúvaní týchto skladieb máte pocit, že ste ich už niekedy počuli.
„Peter Perrett vydal vo svojich sedemdesiatich dvoch rokoch poctivý, drzý a ostrý dvojalbum. Aj napriek svojmu veku a minulosti pôsobí sviežo a ani jedna z dvadsiatich položiek nenudí.“
Na kvalite nahrávky sa okrem samotného Perretta a jeho živej kapely podpísali aj synovia Jamie a Peter Jr. Okrem nich sa na albume podieľal aj Johnny Marr, Bobby Gillespie (Primal Scream) a Carlos O’Connell (Fontaines DC).
Sám Perrett povedal, že aj Johnny Cash vydal tie najsilnejšie skladby na sklonku svojho života. Ak tým myslel, že je album The Cleansing jeho labuťou piesňou lúči sa štýlovo a albumom, na ktorý môže byť hrdý.
