Druhou elpéčkou Svět na konci roku nula pokračuje formácia v existencialistickej lyrike. Navyše sa vracia k industriálnemu zvuku, ktorý na predchádzajúcom albume nahradili psychedelické melódie.
Tvorivý posun je u post-hudby citeľný s každým novým počinom, no z tohto značne industriálneho sofomóru je možné vyčítať vedomejšie štylizovanie kapely. V porovnaní s tým, čo bolo možné počuť na debutovom Není se na co těšit (2019), sa lyrika linie výlučne synťákovými aranžmánmi od prvej po poslednú skladbu, tentoraz s menej zaujatým dôrazom na textarskú konvenciu.
Na iných miestach sa zas nachádza neuveriteľné množstvo nápadov, ktoré dodávajú albumu atmosféru raného The Human League a rozlične intenzívnych prechodov do následných darkwavových vĺn, v ktorých sa tretávajú prvky EBM a minimal techna.
Východiskový bod dodržaný
Štylizácia albumu a do istej miery aj celkového konceptu albumu vystupuje už z nástojčivého minimalistického industriálneho úvodu. Rovnako minimalistický je aj titul piesne – Do práce přes Nuselák, z práce přes Nuselák, pričom práve motív mostu upevňuje industriálnu atmosféru nielen v inštrumentálnej rovine, ale aj v tej lyrickej. Výjavy mestských prostredí, menovite priemyselne rozvinutých častí Prahy a Berlína, umelo vybudovaých priestorov a časté odvolávky na neprirodzené osvetlenie, dotvárajúce pouličné scény, podporujú tento zámer. V niektorých prípadoch však aj dobré nápady prichádzajú o pár percent z ich úplného potenciálu, čo sa dá povedať o stope Myšlenka na pomalejší svět, ktorá má neočkávaný záver bezprostredne po tom, čo začne dosahovať kulminačný moment.
Čosi, čo zvyklo byť prítomné v eurodancových a trancových aranžmánoch nemeckých dídžejov, za všetkých stačí uviesť Future Breeze, Styrofoam či Isolée. Aj napriek tomu, že prvý track nesie najväčší náboj elektropopových ambícií, s postupom v trackliste sa pop dostáva do úzadia a post-hudba programovo pokračuje v prekonávaní žánrového zaradenia, ako sa o to pokúšajú napríklad severské formácie, či už De Eneste To, H2OP, Či When Saints Go Machine a jemnejších odtieňoch aj raní Tata Bojs či Vad Fruttik.
Zaužívané slamovanie, ktoré bolo častým znakom prvých epečiek post-hudby, si svoje miesto nachádza predovšetkým v prechodových pasážach albumu, či už pri interlúdiu Až srdce by ustrnulo, alebo v rámcoch prvej a poslednej tretiny tracklistu, Hráli jsme v Berlině, Nemůžu dál. A aj keď to sú len miniatúrne záblesky, tu a tam sa do kompozície dostávajú postupy, ktoré využil napríklad Moby pri skladbe I like it a lot z albumu Hotel (2005) či Everything is Wrong (1995).
Slepé Mouchy a úvodný „Nuselák“ sa zas svorne vyznačujú zmenami nálad, ktoré od apatických popevkov spejú v refrénových častiach do neurotického afektu, podobnému tomu, ktorý ešte na debute Rózsikamnak Digitálisan (2006) zvykli uplatňovať Vad Fruttik s ľahkým nábehom do nu-metalovej expresie. Pri čtvrťfinále Ligu mistrů sa z industriálneho výrazu dostávame k elektronicky odvážnejšiemu, hoci melodicky menej konkrétnemu typu skladby, podobnému veciam zo So Deep (2019) od When Saints Go Machine.
„Glitchové sekvencie, ktoré dostal Thom Yorke na The Clock či Harrowdown Hill z prvotného The Eraser (2006) a k tomu všetkému ešte multiplikované vokály, jednotne dodávajú hudbe ďalší plán a zabraňujú tomu, aby Svět na konci roku nula načisto upadol do stereotypu.“
Čo však na tomto albume naozaj zaváži väčšmi, než prestupy medzi trapom, breakbeatom či IDM, je originalita speváckeho prejavu. Aj keď sa spevák nepokúša nejako vyjsť nad alebo pod limit svojho komfortného baritónu, tak sa to snaží kompenzovať aspoň tým, že žánrovo prepína prejav do iného frázovania. Nie vždy to má správny timing, ale v prevažnej miere si tým každá skladba tvorí svoju vlastnú, osobitú auru. Celková stopáž sa však predsa len o niečo málo roztiahla na to, aby sa dala vypočuť na jeden záber. Nie preto, že by hudba nebola zaujímavá, ale skôr preto, že motivicky aj hlasovo sa začína po nejakom čase chtiac-nechtiac zlievať. Ak si však človek vypočuje každú skladbu osobitne a opakovane (čo by skutočne mal), dokáže si nájsť k albumu cestu hocikedy.
Vznik Svět na konci roku nula bol do istej miery reakciou na pandémiu a hľadanie nového váchodiskového bodu. Takisto funguje tento album aj vzhľadom na ďalší vývoj formácie. Je skvelé, že post-hudba priniesla tak kvalitný a žánrovo rozmanitý materiál už s druhou doskou.
