Trio z Bratislavy hrá pesničky Vlada Nosáľa, ktorý ich píše od puberty jednu za druhou. Ich kvalitu uznal aj Anton z Brian Jonestown Massacre, až z toho vznikol spoločný počin Prší Prší. Okrem toho nemenovaný streamingový gigant vyniesol pieseň A Happy Drunk do polmiliónových výšin. Ako to však býva, doma je kapela stále akoby na štartovej línii. Ťažko povedať, či to dokáže zmeniť tretí dlhohrajúci počin Amen Dolores, no môže (a zrejme aj chce) sa o to pokúsiť.
Vlada Nosáľa som prvýkrát stretol ako predavač hudby a chcel som mu dohodiť nejakých neznámych škandinávskych pesničkárov. On však s odznakom Beatles (alebo Oasis?) stále chcel len Elliota Smitha, a dobre urobil. Vlado si ide svoje, nehľadiac na trendy, či má aktuálny merch a podobne. Realizuje sa v kapele Queer Jane, spolu s Lukášom Valterom (basa) a Adamom Jánošom (bubny).
V prvom rade treba povedať, že je to krásny album. Ide v ňom o hudbu a pesničky. Tie sú skôr kratšie, chytľavé a veľmi prirodzené. Cítiť v nich závideniahodný skladateľský inštinkt pre melódie a poetickú, uchom (ne)učenú angličtinu, keď slová a vety nachádzajú tie najvhodnejšie tóny. Tie sú neskôr uložené do pôvabných, nenútených harmónií. Zvukovo sú piesne nad očakávanie podarené a aranže omaľovávajú úseky vtedy, keď sa to pýta.
Vkusné a skromné bubny, zrozumiteľná stmeľujúca gumená basa, vyhratý strumming, občas psychedelické vintage klávesy, fuzzík, reverb, či samozrejme viachlasy. Vlado zrejme tak skoro nevyhrá Slávika, no treba napísať, že práve jeho spev tiež vo veľkej miere môže za príťažlivosť Queer Jane. Hlas má svoj, nie je pre (e)motivovaný, frázuje sebavedome a slová čo spieva myslí vážne, no nie zas smrteľne vážne. Sú z toho k veci texty – s peknými obratmi aj obrazmi.
„S melódiami v rocku ešte nie je amen“
Výsledok v podobe desiatich piesní je kompaktný, plný domáceho pocitu a zvukového tepla. Zrejme s tým má niečo dočinenia aj spriatelený koproducent Tomáš Sloboda. Okrem iného -v jeho mini vydavateľstve Bruuder Records album nachádza domov v podobe digitálu, disku a vinylu.
Amen Dolores sa atmosféricky pohybuje v relatívne širokom spektre, od nezáväznej pohody a radosti, cez hĺbavejšie šerá, až po náznaky úletov. Toto všetko sa vzájomne prelína, dotvára a na konci stojí dojem stretu s poctivým umeleckým dielom. Jasné – kto chce, počuje v ňom inšpirácie, alúzie a pomníky Vladovým hrdinom (a akým hrdinom!), no kto ich počuje sa, myslím, skôr poteší. Kto ich nepočuje, tomu je to jedno.
Ja z toho počujem, ako si Queer Jane medzi súčasným a nadčasovým vyberajú jednoznačne to druhé, a preto je Amen Dolores album, akých tu veľa (v kontexte gitarovej hudby) nevzniká. Raz ho budú môcť chalani púšťať vnúčencom v Kvetoslavove aj v Liverpoole. Klobúk dolu.
autor: Pavol Gajdoš
