Najnovší album Isobutane znie ako voľné pokračovanie toho, čo sme mohli počuť už na predposlednom počine s názvom Defrag. No celistvejšie. Mementos funguje ako syntéza predchádzajúcich techník.
Vydaním vlaňajšieho singlu Oddyssey sa mohlo zdať, že sa Isobutane vracia do fázy temnejšieho IDM, no navzdory tomuto dojmu nás na Mementos prekvapí ľahkosť a pomyselná veselosť žánru, ktorý je nadstavbou synthpopových tendencií, prejavujúcich sa na Defrag (2018). Prítomné synthpopové náznaky dostávajú nahrávku do zaujímavého obdobia revivalu dreampopu, čo zvukovo navodzuje progresívne melódie raných albumov Toro y Moi – Causers of This (2010) a Underneath the Pine (2011), ale aj jemnejšie, sofistikované odtiene dreampopu, aké priniesli Cocteau Twins na Victorialand (1986) či The Dorutti Column na debute z roku 1979.
A táto žánrová voľba je zaujímavá najmä preto, že v čase, keď bol trend hypnagogického popu v rozmachu, Isobutane vydával Pros and Cons of Being Out of Control (2010); charakteristický hutnosťou zvuku, výraznou EBM polyrytmikou a inklináciou k industriálnemu zvuku.
Osvieženie retro impulzmi
V tomto ohľade teda Mementos pôsobí ako potreba pokračovať v objavovaní čara synthwave a vapor wave, teda toho, čo na scénu priniesli tendencie z revivalu osemdesiatych rokov. Isobutane už tento zámer dosiahol pri predchádzajúcom albume Defrag, ktorý skutočne v mnohých ohľadoch pripomínal to, čo si uprostred osemdesiatych rokov dovolil napríklad Chris Lowe z Pet Shop Boys.
Na najnovšom albume pokračuje v hľadaní príbuznej inšpirácie a do popredia sa ešte viac dostáva menej známy, japonský city pop, príznačne kombinovaný s 8-bitom. Čosi, čo na svojom debute Thousand KNives predviedol napríklad Ryuichi Sakamoto (1978). Do tejto žánrovej melanže sa navyše pridávajú veľmi rozľahlé, ambientné plochy, či už UI alebo záverečné Transpositions, ktoré sa približujú tomu, čo môžeme začuť napríklad na albumoch Helios, či už debutovej Unomie (2004) alebo sofomórnej Eingye (2006). Ale takisto aj v rámci spolupráce s Erikom Šulcom na skladbe Mesto, pripomínajúcej nahrávky na albumoch Nocadeň, menovite Pozemskí Astronauti (2014) alebo Auróra (2019).
„Kompaktnosť tejto nahrávky sa nevytráca až do samého záveru. Poslucháč dostáva monolitický set a to je niečo, čo sa dá v rámci doterajšej tvorby Isobutane považovať za aktualizáciu jeho vlastného štýlu.“
Od začiatku do konca je tu zachovaná súvislá autorská línia. Predsa je však na Mementos niekoľko momentov, ktoré sa vymykajú predpokladateľnému priebehu nahrávky. Akiste aj vďaka viacerým hosťujúcim hudobníkom, ktorí sa podujali na spoluprácu – medzi inými Miloš Rabatin z PPE, Adam Kobyda z The Ills či Autumnist a ďalší.
Už druhá stopa s názvom Hroty má obrovský potenciál a je v ostrom kontraste voči tomu, čo otvára album. Kým Marble Warble pôsobí ospanlivo, ťahavo až naivne, Hroty skutočne prekonávajú túto atmosféru energickejším a agresívnejším, oldschoolovým jungle tempom, ktoré sa ku koncu ešte viac zrýchľuje.
A aj keď sa ďalšie stopy vezú v miernejších rýchlostiach, nedá sa nepostrehnúť kontinuita, ktorá medzi nimi existuje. Akoby sa jednalo o jeden súvislý zvukový záznam, ktorý je odlíšený len vokalickými, harmonickými a navyše aj humornými, pasážami.
Dojem kompaktnosti sa nevytráca ani s príchodom ďalších trackov a až do samého záveru albumu pretrváva v poslucháčovi presvedčenie, že dostáva skôr monolitický set, než fragmenty poskladané do mozaiky.
A to je niečo, čo sa dá v rámci doterajšej tvorby Isobutane považovať za ďalšiu, subtílnu a inteligentnú, aktualizáciu vlastného štýlu – s každým ďalším albumom sú totiž experimenty odvážnejšie, minimalisticky koherentnejšie a melodicky variabilnejšie.
