Oceans Ate Alaska pochádzajú z britských ostrovov a pred pár dňami vydali svoj tretí album „Hikari“, čo v preklade z japončiny znamená „svetlo“.
Hneď na úvod by som sa pokúsil vysvetliť, čo vlastne OAA hrajú, pretože škatuľkou metalcore by som urazil asi každého ich fanúšika. Nepredstavujte si August Burns Red, Parkway Drive a ani nič, čo ste doteraz počuli, pretože OAA definujú sami seba. Každý z ich členov je samostatným talentom a vizionárom zvuku a postupov, či už sú to vokály, gitary alebo bicie. Bubeník Chris Turner získal prestížne ocenenie od Modern drummer magazine – najlepší metalcoreový bubeník roku 2016, gitaristi dokážu vymyslieť nesmierne schizofrenické a zároveň chytľavé melódie a nový spevák Jake Noakes na albume predvádza najrôznejšie typy screamov. Mnohí ho porovnávajú s ex-vokalistom Jamesom Harrisonom, na ktorého fanúšici nedajú dopustiť kvôli jeho dominantným vysokým screamom a aj silnému anglickému prízvuku, ktorý Jakeovi chýba.
Oceans Ate Alaska – Hansha
James s kapelou nahral dva fenomenálne albumy a svojím hlasom aj definoval ich zvuk. Je to úžasný spevák a myslím, že vo viacerých ohľadoch sedel kapele viac, no Noakes je prinajmenšom vhodným nástupcom. V porovnaní s Lost Isles, ich minulým albumom, je Hikari o čosi ťažšie stráviteľná nahrávka, ale to u OAA nie je nič nezvyčajné. Ja sám som ich začal počúvať najskôr len zo zvedavosti – bolo to tvrdé, zaujímavé a technické zároveň. Postupne som ich začal počúvať ako kapelu, ktorá si ma získala popretkávanými štruktúrami skladieb, nadľudskými výkonmi hudobníkov a hlavne tým, že pri každom ďalšom posluchu sa v skladbách vynorilo niečo nové. Ich hudba vás najskôr zaujme a potom si vás získa. Pri Hikari tomu nebolo inak. Pri prvých troch posluchoch albumu som si pomyslel, že sa chalani nejak pri všetkej tej technickosti zasekli a že veľa zmien, pasáží a breakdownov je samoúčelných, akosi mi nesedeli a celkový koncept bol príliš dosekaný. No OAA si treba vypočuť desaťkrát, až potom do seba začne všetko zapadať. Všetko má na albume svoje miesto a všetko rozpráva príbeh, na klasické konštrukcie skladieb zabudnite – presne v netypickosti tkvie ich magic. Témou Hikari je Japonsko – jeho história, filozofia a idey.
Oceans Ate Alaska – Hikari
Na albume sú použité aj japonské historické hudobné nástroje vytvárajúce v kontraste s tvrdou technickou hudbou zaujímavé spojenie. Tak ako historická japonská hudba vie znieť poriadne temne, citlivo a záhadne, rovnako vie poslucháča uvoľniť a doviesť až k pocitu katarzie. V titulnej skladbe „Hikari“ sa ako s ďalším prekvapením stretnete s jazzom a Chris vás o jeho titule nenechá na pochybách. V nasledujúcej kratšej skladbe založenej v prvom rade na bicích – „Ukiyo“, si zahral aj Chrisov bubenícky kolega Josh Manuel z amerických Issues. Čo sa ešte týka hostí, v prvej skladbe „Benzaiten“, ktorá nesie meno legendárnej japonskej bojovníčky, sa na vokáloch podieľal aj Alex Teyen z Black Tongue. Hansha je najmelodickejším kúskom albumu, ale ani tu na seba typickí OAA nenechali dlho čakať. Hikari sa oplatí počuť od začiatku do konca – ako príbeh. A tento príbeh budete mať možnosť aj 14-teho augusta zažiť v bratislavskom British rockstars. Ak sa rozhodnete dať Hikari šancu, určite si urobte názor až po viacerých posluchoch, pretože u Oceans Ate Alaska sa to naozaj oplatí.
