The Ills vo svojom piatom štúdiovom albume nestrácajú na kvalite a opäť prinášajú nesmierne ambiciózny a nekonvenčný zvuk. Vo svojich post-rockových kompozíciách prijímajú nové výzvy a objavujú nové žánre a vplyvy. V porovnaní s predchádzajúcimi projektmi čoraz viac obohacujú svoj klasický post-rockový zvuk a siahajú po shoegazových či dokonca syntetizátorových vplyvoch, ktoré do kapely prináša jej zakladateľ, Izobutan.
Okrem zmeny zvuku si však kapela so sebou na album premietla aj výdatnú mieru sebareflexie. Komplikované úseky sa striedajú s jednoduchými pokojnými časťami, s ktorými však narába opatrne, vďaka čomu album pôsobí veľmi vyvážene.
Otváracia pieseň Spyral bravúrne slúži k predstaveniu celého albumu. Jej dlhšia minutáž je, vďaka mnohým témam, ktoré sa tu striedajú, využitá na maximum. Industriálne zvuky a jemné gitarové pasáže a striedajú s pasážami hlasnými, rozťahanými a skreslenými, bravúrne predstavujú zvukový koncept albumu. Kapela sa ho drží aj na ďalšej piesni Uno. Tu sa už výraznejšie začína črtať naratívnosť projektu.
Piesne sa prelínajú jedna do druhej a vytvárajú z albumu plynúci celok a dávajú mu rozprávačskú hĺbku, čo je pri inštrumentálnych CD na svetovej scéne pomerne nový trend, no práve tento prvok nevídané rozmery.
Ďalej nasleduje pieseň Elsker, v tej sa začínajú ukazovať nové prvky, bitcrushované gitary a čoraz výraznejšie využívanie syntetizátorových zvukov je predzvesťou blížiaceho prerodu, odohrávajúceho sa na albume v nasledujúcich skladbách. Napriek tomu, že kapela je inštrumentálna, na tejto piesni plne predvádza svoje rozprávačské schopnosti. Nápoveďou je už samotný názov piesne Elsker, dánske slovo označujúce milenca či milenku.
Ills ostávajú verní svojmu konceptu aj na Always Loop on the Bright Side of Life. S opakujúcimi sa frázami, okolo ktorých sa ďalej rozvíja hudobná idea, sa z počúvania stáva hypnotická, takmer snová skúsenosť – téma, ku ktorej sa na tomto albume bude kapela ešte vracať. Zmenu v ďalšom priebehu pri počúvaní predstavuje Newt – koláž zo zvukov nahrávacieho procesu. Význam umiestnenia tejto piesne na albume ostáva záhadou, no slúži na akési nahliadnutie do tvorivého procesu kapely.
Za vyzdvihnutie ďalej stojí najmä skladba I Am My Own Weakness, Darling, na ktorej kapelu vokálmi doprevádza Dominik Prok z projektu 52 Hertz Whale. Táto pieseň predstavuje asi najvýraznejšiu zmenu v doterajšom chode albumu, precízne party striedajú skreslené gitary a výrazné bicie. Z produkčného hľadiska kapela i na tejto piesni búra zaužívané postupy a to tak, že hlas Dominika Proka posúvajú úplne na okraj mixu, čo prekvapivo výrazne ovplyvňuje celý dojem z piesne a dáva jej strašidelnejšiu a nevypočítateľnú atmosféru.
Po takomto experimente sa kapela opäť vracia do známych končín, no ďalej sa hrá s rôznymi témami a vplyvmi. Napríklad v piesni Violaine, kde vzdávajú úctu kapele Cocteau Twins a figuruje v nej snáď jediné gitarové sólo na albume. Avšak neskúsenému poslucháčovi môže prísť ako príliš chaotické. Svoje korene v metalovej hudbe kapela ukazuje na piesni Zukunft 2.0 a jej djentových pasážach. Záver albumu, Neska, posilňuje naratívnosť albumu a zachytáva idylický ranný moment s prvou šálkou kávy – prebudenie zo sveta snov, ktorý kapela doposiaľ na albume objavovala.
Album Disco Volante/Mt. Average na slovenskej scéne je určite ojedinelým počinom. Témy a hudobné vplyvy sú kulmináciou bohatých skúseností kapely aj v zahraničí. Na neskúseného poslucháča album môže pôsobiť mätúco no jeho trpezlivosť je určite odmenená. Pre skúsenejšie ucho prináša nové dobrodružstvá, ktoré vďaka hĺbke a prepracovanosti albumu neomrzia ani pri opakovanom počúvaní.
Táto recenzia vznikla za podpory Katedry muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
