| Autor: Marek
Rok 2011 by sa dal kľudne označiť ako rok Richarda Müllera.
Absolvoval úspešné Potichu Tour II., počas ktorého 6-krát po sebe vypredal bratislavskú Novú scénu, vydal exkluzívny box Všetko, v ktorom na 25-tich CD dôkladne zrekapituloval svoju hudobnú kariéru a následne ho prišiel pokrstiť vo veľkom štýle – vrtuľníkom. Popritom stihol „vykradnúť“ klenotníctvo D.I.C., osláviť päťdesiatku, obdržať diamantovú platňu za viac než milión predaných nosičov a po desiatich rokoch opäť obnoviť spoluprácu s Ivanom Táslerom, ktorý ako producent i autor hudby, stojí za jeho dvanástym radovým albumom EŠTE. A to sa tento rok, milé dámy a páni, zďaleka ešte neskončil.
Naposledy sa Richard s Ivanom stretli ako tandem pri skoro už legendárnom albume ’01, v ktorom Richard šiel až na dreň svojej intimity, preplával nejednu rieku, stretol dve líšky a spolu s vánkom a ránom, v ktorom sa zobudil a vstal celkom smelo, si uvedomil, že Už asi nie si. Nie každému však nahota sluší a nie každý, naozaj nie každý, smie sa dotknúť svojho kríža, prstami, čo neublížia a zároveň i pohladia. Richard je v tomto na slovenskej scéne unikát a tak tomu je i na novinke EŠTE.
Priznávam, bol som milo prekvapený. Po Už som čakal niečo v štýle „Nuž, čo už“, ale hneď prvá ochutnávka z EŠTE ma po spomínanej vydarenej Potichu Tour II, ešte viac presvedčila, že Richard je späť v celej svojej kráse a ja len dúfam, že tak skoro opäť neutečie.
Úvodnou skladbou dvanásťtrackového albumu je song Stoj pri mne, v ktorom sa spieva: „Ešte verím, že ľudia sú krásni.“ Richard prekvapím ťa, ale sú. Obzvlášť tvoji fanúšikovia sú presne takí a nejedenkrát ti to počas tvojej kariéry stihli aj ukázať a presvedčiť i teba samého, že ešte nie je koniec, že ešte treba veriť, že raz vyhrá dobrý kráľ. A je jedno koľkokrát si namočíš pery do vína, či päty do smoly, pre nás všetko iba začína a začínať vždy bude. A aj keď sa vraví, že pokiaľ nejde o život, ide o hovno, vždy tu budú atribúty ako trebárs Klid, mír a pokora, ktoré aj smutné piesne, aj keď sú akokoľvek pravdivé a čestné, prekonajú a i zbabranému životu dodajú punc radosti.
Richard Müller – Stoj pri mne
O Richardovi je známe, že chodí cestou ne vydláždenou, raz za tou, raz za inou a predsa tou istou ženou a aj keď už nejedenkrát dorazil do cieľa, je neustále usilovný ako včela. Hľadal som v záznamoch jeho meno i meno tej, ktorej Richard skoro raz vyšiel v ústrety a až vtedy som pochopil, že ten človek sa zaľúbil do smrti. Presne o tom je druhá skladba Za stále tou istou, na ktorú nenásilne nadväzuje Noe so svojou loďou a zverincom. S tými však nie je žiadna reč a tých pár zvierat, čo ešte žije, má v rukách moc a pritom na perách krik o pomoc. V skratke, aj keď sa to možno nezdá, počet obyvateľov sa zmenšil.
Richard Müller – Útek
Dlhy po ’01 sa začínajú splácať v tracku číslo štyri Oko za oko, ktorá v spojitosti so songom Pri poslednej večeri, znie trošku viac IMT Smile ako Richard Muller. Naopak, svojim akustickým introm môže jemne pripomínať pieseň Cítim. Keď to tak zrovnám, je to remíza, fifty-fifty a ani jeden z autorov nepripúšťa, aby im kríza zahalila ksichty. V skladbe je okrem fujary banja, požitý i sampel z nahrávok Tlaková níž a Nespoznaný. A aj keď sa poslucháč silou mocou bráni, pieseň sa mu dostane do krvného obehu a pri opätovnom púšťaní CD, ju v žiadnom prípade nepreskočí. Pri poslednej večeri je ‘smilovica‘ ako vyšitá. Ivanov rukopis je tu zreteľný a nezaprel by ho aj keby sa o to akokoľvek snažil. V Pichľavej sa stretneme so svätým Luciferom, ktorý vlastní od pravdy všetky kľúče. Pieseň obsadila moju eustachovu trubicu a som presvedčený, že si ju s jej nástrojovou skromnosťou (basgitara, guitalele, klávesy), zamilujete.
Pod magickou sedmičkou sa skrýva prvý singel albumu Útek, ktorý nás z rozhlasového éteru už vyše mesiaca informuje o tom, že Richard je späť v celej svojej kráse. A ako to s ním a s nami v budúcnosti bude, to už nechám na každého osobitne – len smelo dodám, že za EŠTE, nemá Richard ani ten najmenší dôvod ujsť a skryť sa pred potleskom, ktorý mu právom náleží.
Richard Müller – Klid, mír a pokora
Pre mňa najslabším trackom z celého albumu, aj keď je v ňom použitý môj obľúbený saxofón Mária Garbera, je song číslo osem, Zbabraný život. Absolútne mi nezapadá do koncepcie celého albumu a jediným jeho plusom je, že keď dohrá, si ešte viac vychutnáte poetiku a jemnosť piesne Klid, mír a pokora, ktorá pôvodne bola písaná pre Ivu Bittovu. No, nakoniec ju naspievala Terezka Kerndlová a hudbu zložil Ondřej Ládek, známejší pod menom Xindl X. Song sa vyníma svojím pôvabom, nehou, melódiou a samozrejme textom, ktorý si okamžite začnete pospevovať. Podobne ako pri skladbe Smutné piesne sa potvrdilo, že v jednoduchosti až v priamosti, je najväčšia sila. Posúďte sami: „Sme lidé hříšní proto někdy krutí / lžeme si že život nás k tomu nutí / svoj svet nosíme v sebe a so sebou / a každý máme svoje vlastné nebo – Búrky patria k životu ako k slnku tma / neopúštěj mně / neopúšťaj ma.“ Jednoducho nádhera a aj keď song na prvé počutie môže znieť prvoplánovo, vždy sa k nemu s radosťou vrátite. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa zo skladby stal ďalší singel, lebo hitový potenciál (aj keď sa to občas nedá zniesť), skladba v sebe jednoznačne má.
Titulnej skladbe Ešte nie je absolútne, čo vytknúť. Škoda, že namiesto nemastnej a neslanej Adam, Eva a had, celý album neuzatvára. Bola by to totiž krásna bodka za albumom, v ktorom prosím vás, nikto nehľadajte nasledovníka nestarnúcej ‘nula jednotky’, lebo budete zbytočne sklamaní a pripravíte sa tak o prekvapenia a ingrediencie, ktoré nám Richard a Ivan po desaťročnej odmlke a neustálom vývoji, ukuchtili.
P.S. Richard, vítam Ťa späť a som rád, že po dopočúvaní hukotu mušieľ a úteku z nohy na nohu, si oči pre plač nechal iným. Ďakujem. A už teraz sa teším a viem, že posledné slovo si EŠTE nepovedal.
