| autor: Vladimír Bis
Mali ste už niekedy pri počúvaní hudby otvorené ústa? Ja som to v živote zažil niekoľkokrát, ten pocit – pozitívneho alebo negatívneho – úžasu nad muzikou valiacou sa z reprobední alebo slúchadiel.
Otvorené ústa som mal aj pri počúvaní tretieho albumu od slovenskej kapely The Elements. Pocit bol viac ako pozitívny. The time is up ma ohromil, omráčil, na chvíľu paralyzoval a potom vystrelil do krajiny skvelej muziky.
V prvom rade preto, že chalani za posledné roky na sebe ohromne zapracovali, od svojho vzniku v roku 2001 prešli impozantným zlepšením a po druhé – na tomto albume je muzika, ktorá je v dnešnej dobe originálna, v dobe, kedy už vraj nejde nič nové vymyslieť. Iste, chalani nevynašli elektrické gitary, distortion ani činely, ale nikoho nevykrádajú, dokonca ani samých seba a to si zaslúži malý potlesk na úvod.
Album The time is up je inštrumentálne, kompozične i aranžmánovo na vyššej úrovni, ako jeho predchodcovia v diskografii. Predovšetkým prvotina Out of the dark (2005) bola hlavne o nekonečnej diskusii a polemike ohľadom kvality zvuku či predčasnej túžbe chalanov po debute či podobaní sa na svoje veľké vzory z Dream Theater. Druhý zárez Inner fight for freedom (2008) už priniesol zmenu nahrávacieho štúdia aj výrazný kvalitatívny posun po hráčskej stránke. Azda najbadateľnejšie zlepšenie bolo možné počuť na bubeníckom poste, kde sa „Šulko“ vypracoval na veľmi solídneho inštrumentalistu. Tu však nemožno vyzdvihnúť iba bubeníka. Na aktuálnom albume podávajú výborné hráčske výkony všetci bez výnimky – skvelý basgitarista Frodo, vynikajúci gitarista Majo Fero (nie horší ani lepší ako jeho predchodca Stano Švantner, proste iný) a obrovský krok vpred zaznamenala kapela po stránke klávesových aranžov, ktoré posúvajú kapelu do rôznych štýlových vôd a často sú v piesni dominantné. Rado „Bady Kráľ“ a hostia odviedli mimoriadne poctivú robotu.
The Elements – O ľuďoch
Po textovej stránke sa chalani posunuli k témam, ktoré nie sú na prvé počutie jasné, nútia k premýšľaniu, čo je pozitívne, ale často aj k rôznemu výkladu (Dobrý chlapík) – otázkou je, či to takto kapela zamýšľala… Pre niektoré kapely sú texty len doplnkom k hudbe, pre Elementov je to zdá sa dôležitá zložka, čo súdim z toho, že sa posunuli od priamočiarych, hoci úprimných, textov o viere k súčasným zložitejším, prepracovanejším. Ťažko hodnotiť, čo je lepšie…
Ale poďme späť k muzike. Napríklad ku gitarám. Gitarové sóla už dávno nie sú IN, a tak ani na tomto albume gitarových sól nie je veľa, ale ak zaznejú, tak na tom správnom mieste a majú patričnú úroveň. Skladba Kým je čas je toho najlepším dôkazom, umne použité flažolety vystrieda besná jazda po hmatníku, nestráca však melodiku a výborne podporuje rytmus piesne.
The Elements – Kým je čas
Vrchol albumu po kompozičnej i aranžérskej stránke prichádza v deviatom tracku s názvom Don’t Let a Candle Be Your Sun. Famózne klavírne intro Stanky Kokavcovej, plné citu, pri ktorom behajú zimomriavky po chrbte, zakrátko vystriedajú zložité klávesové vrstvy, kompinované so živými nástrojmi a počítačom (ako to asi zneje naživo?), skvelý melodický refrén a geniálna pasáž (od 7:51), ktorú bubeník Martin Šulek vhodne podporil dvojkopákom. Len tá minutáááž…. mi silne evokuje kontroverzný St. Anger od kapely Metallica.
Zachytil som aj kritické ohlasy na angličtinu speváka Petra Šuleka (Frodo). Necítim sa kompetentný ju hodnotiť, tak sa skúsme pozrieť na spev z iného uhla. Ohľadom kvality spevu sú tiež rôzne názory, niekomu Frodov spev vyhovuje, iní mali radšej odídenú speváčku Stanku Kokavcovú. Je pravda, že jej spev bol takmer dokonalý, Šulek však disponuje väčšou istotou a nadaním showmana počas koncertov. Kapela však na ženy nezanevrela, v dvoch piesňach (Get up! a Tak sa neobzeraj späť) si to s nimi „strihla“ skvelá Simona Martausová, víťazka prvého ročníka súťaže Gospeltalent. Song Get up! vrelo doporučujem najmä pre geniálny refrén a dokonca ani pokus hip-hop či rap v slohách nezneje násilne „trendy“, najmä ak sa objaví len v tomto tracku.
Avšak nemožno prehliadnuť dôležitý fakt. Debut – hoci spornej kvality – priniesol dva výrazné, melodické hity Ôsmy div a Mocný kráľ, ktoré budú zrejme natrvalo patriť do koncertného playlistu kapely. Každopádne, vďaka Bohu za to! Od druhého albumu však kapela, zrejme prirodzeným vývinom, od hitovej jednoduchosti upustila, vsadila na techniku hry a druhý album už výrazný autorský hit nepriniesol (Som voľný nepochádza z autorskej dielne kapely). A či prinesie výrazný hit tretí album? Iste, každý z nás má „ten svoj“ hit, avšak z pohľadu hitovosti tieto kritéria spĺňa snáď len Dobrý chlapík, otázne je, čo chcela kapela vyjadriť preexponovanou minutážou… a keď sme už pri tom, kto je to ten „Dobrý chlapík“?
The Elements – Dobrý chlapík
Čo tým chcem naznačiť? Snáď len to, že akoby kapela popri svojej nespornej inštrumentálnej zručnosti či koncertnom umení pozabudla na svoje korene, na to, čo ju katapultovalo do vyššej ligy. A to je schopnosť robiť melodické priamočiare piesne typu Ôsmy div a Mocný kráľ.
Je jasné, že každé hudobné teleso prechádza vývojovými etapami, v ktorých ich môže baviť hrať niečo iné, no The Elements majú radi svojich fanúšikov a medzi nimi je významná časť takých, ktorí si túto kapelku zamilovali práve kvôli spomínaným dvom songom. Čiže pri tvorbe nových vecí by chalani nemuseli zabúdať tvoriť aj v týchto štýlových vodách. Stačí jedna dve pesničky. No a nám zostáva dúfať, že keď raz budú The Elements robiť The best of, tak tam budú tieto dve piesne, v novom šate.
Kapela si tretím albumom The time is up nastavila latku kvality mimoriadne vysoko a preskočiť ju štvrtým albumom nebude jednoduché. Už teraz totiž môžem bez výčitiek svedomia povedať, že The Elements sú – hoci sa neradi škatuľkujú – jednotkou vo svojom štýle na Slovensku a kapely podobného žánru im budú v najbližších rokoch len pozerať na chrbát…
Gratulujem teda k vydarenému dielu a dávam deväť bodov z desiatich.
Hodnotenie: 9/10
