Je to smutné. Smutné, ale nádherné. Fanúšikovia Amber Bain, vystupujúcej pod pseudonymom The Japanese House, sa po štyroch rokoch dočkali jej druhého albumu s názvom In the End It Always Does.
Ako naznačuje už obálka albumu a úvodná veta piesne Sunshine Baby: „Všetko je cyklické“. Láska vedie k zlomenému srdcu, konflikt k zmiereniu, nadšenie z novoty k rutine. Tento nekonečný kolobeh je opakujúcim sa motívom celej nahrávky od The Japanese House.
V porovnaní s debutom sa Bainová tentokrát pohráva s viacerými žánrami od indie po elektro-pop. Jej hlas už nie je zatienený výraznou produkciou, ale dostáva sa do výslnia. Najmä navrstvenie vokálov dodáva niektorým skladbám snové až éterické cítenie. Už prvá pieseň Spot Dog obsahuje všetko, čo na albume nájdete. Jemné tóny piana a huslí, podivné elektronické časti a podmanivé bicie.
Na dvanástich skladbách sa produkčne podieľal George Daniel (The 1975) spolu s Chloe Kraemer, no za zmienku stojí aj spolupráca s ďalšími významnými menami akými sú napríklad Katie Gavin (MUNA), Matty Healy (The 1975), Charli XCX a Justin Vernon (Bon Iver).
Texty plné smútku, zúfalstva a straty sa často skrývajú za optimistickú melódiu, na ktorú môžete tancovať so slzami v očiach. Sad to Breathe začína ako jemná balada, no vzápätí sa zrýchli tempo a pridajú Danielove bicie, ktoré od základov zmenia chod skladby.
Výrazne pôsobí už vyššie spomenutá pieseň Sunshine Baby v spolupráci s Mattym Healym, ktorého vokály zazneli už na predchádzajúcom albume. Ich hlasy sa navzájom prepletajú v nežnej harmónii, pričom táto spolupráca v polovici albumu funguje ako rafinované oživenie.
Dokonalým záverom albumu a zároveň bezkonkurenčne najsmutnejšou skladbou je One for sorrow, two for Joni Jones. Na pozadí jemnej melódie piana Bainová vyrozpráva priebeh rozchodu v spojení s láskou, ktorú pociťuje k svojmu psovi: „Nikto ma nikdy nebude milovať tak, ako tento pes ležiaci v mojom lone“.
