Americká alternative rocková skupina The Smashing Pumpkins iba nedávno skončila svoje európske turné a vrátila sa k úlohe predskokana na koncertoch Green Day v Spojených štátoch. Celkom nečakane oznámili vydanie svojho trinásteho štúdiového albumu a to iba dva týždne pred jeho oficiálnym vydaním.
Albumu tak nepredchádzala žiadna väčšia propagácia či zverejňovanie jednotlivých singlov niekoľko mesiacov dopredu. The Smashing Pumpkins chceli aby si ich fanúšikovia vychutnali tento album celý a nedotknutý, tak ako ho nahrali.
To, že je album trinásty v poradí je na jeho zvuku aj pomerne znateľné. Na novinke sa skupina ponorila do temnejších aranží, gotických melódií a tvrdému zvuku deväťdesiatych rokov. Hneď na úvod to dokazujú dve viac ako šesť minútové skladby Edin a Pentagrams.
Temné a až hardrockové aranže skupine svedčia a svoju obľubu v tomto žánri tu pretavili naplno. V podobnej, aj keď o niečo jemnejšej, nálade sa nesie aj skladba Sighommi. Pentecost sa zase ponáša na veľkolepejšie skladby z diskografie skupiny, napríklad na Tonight Tonight. Dopomáhajú tomu orchestrálne prvky a krásne vyznieva aj klavírny doprovod. V závere už je značne počuť inšpiráciu z tvorby konca minulého tisícročia.
Podobnú melancholickú náladu deväťdesiatok má aj skladba Who Goes There, jedna z najlepších položiek na albume. Na rovnakej vlne sa nesie aj Goeth The Fall, ktorá je obohatená o výbornú špinavú gitaru a až grungeové intro. Pri týchto dvoch skladbách je ťažko rozoznať, či ich skupina nahrala pred niekoľkými mesiacmi alebo boli odložené v šuflíku niekedy okolo roku 1994.
Záverečná Murnau je epickým vyvrcholením celého albumu. Orchester, naliehavosť, charakteristický melancholický vokál Billyho Corgana a temná gotická atmosféra. Táto skladba by sa nestratila ani na albume Disintegration od britských The Cure.
Po tom, čo minulý rok The Smashing Pumpkins vydali opus v podobe trojdielneho albumu Atum: A Rock Opera in Three Acts, sa tentokrát uskromnili na desať skladieb. A treba poznamenať, že nešlo o krok vedľa. Skupina totiž dokázala vydať ucelený, temný, gotický, melancholický a miestami aj hard rockový album.
Viacero fanúšikov sa zhoduje, že ide o akýsi návrat k tvorbe z prelomu deväťdesiatych rokov, kedy skupina vydala svoje, dnes už legendárne, albumy Siamese Dream a Mellom Collie and the Infinite Sadness.
Ide o polohu, ktorá skupine svedčí a je vidieť a v prvom rade počuť, že pri nahrávaní vedia čo robia. Výsledkom ich snaženia je tak jeden z najlepších albumov, ktoré skupina v novom tisícročí vyprodukovala.
