Projekt The Waeve založili v roku 2022 Graham Coxon, známy predovšetkým ako gitarista Blur, spoločne so svojou partnerkou Rose Elinor Dougall. Minulý rok vydali svoj rovnomenný debutový album a teraz do ich diskografie pribudla druhá položka v podobe albumu City Lights.
Už debutový album získal od kritikov kladné hodnotenia a poslucháčov zaujal svojim alternatívnym zvukom. Zatiaľ čo pri Blur alebo svojej sólovej tvorbe vsádza Coxon na zvuk ostrých gitár, pri The Waeve sa pustil do zložitejších kompozícií, miestami kakofonických zvukov a celkovo odlišného zvuku.
Aj keď je City Lights priamym pokračovateľom debutu a stále sa na ňom tieto prvky nachádzajú, je album o niečo prístupnejší aj bežnému poslucháčovi a skupina tak môže osloviť ešte väčšie množstvo nových fanúšikov. Zároveň ale nesklame ani tých pôvodných.
Album otvára rovnomenná skladba City Lights. Tá sa stala aj prvým zverejneným singlom a práve pri nej je jasne počuť, že si skupina našla svoj vlastný zvuk, ktorému zostáva verná. Druhým singlom, rovnako ako druhou položkou na albume, je You Saw. Spoločne tvoria tieto dve skladby výbornú dvojicu a prakticky v sebe nesú všetky prvky oboch albumov.
Poslednou zverejnenou ochutnávkou pred vydaním albumu bola skladba Broken Boys. Práve v nej sa podarilo poctivo zmiešať alternatívny zvuk skupiny s Coxonovou ostrou gitarovou hrou. Výborne v nej znie aj hutná basa pripomínajúca napríklad Joy Division. Pri Moth To The Flame zase skvele fungujú dunivé syntetizátory v pozadí a skladba tak pôsobí naliehavejšie aj napriek inak pomerne “veselému” zvuku.
Pomalšia dvojica skladieb I Belong To… a Simple Days predstavujú príklad, že si skupina hravo poradí aj s pomalším tempom. Zatiaľ čo prvá z dvojice je obohatená o sláčiky, v druhej skladbe dostali priestor rôzne gitarové vyhrávky. Zo všetkých skladieb pôsobí najviac akusticky Song For Eliza May. Čo jej pridáva na kvalite je Coxonova hra na mandolíne.
V podobnej nálade sa nesie aj skladba Girl Of The Endless Night. Takmer osemminútová Druantia je zase mixom takmer všetkých nástrojov, ktoré mala skupina k dispozícii. Hlavne v inštrumentálnych pasážach to môže vyznieť priam kakofonicky ale vo výsledku aj takéto obsiahle množstvo zvukov funguje. Záverečná, takmer sedem minút dlhá, Sunrise je výborným gradujúcim finále celého albumu. Až jazzový začiatok sa postupne dostáva do explozívneho mixu sláčikov a dychov.
The Waeve na svojom debute predstavili sebe vlastný štýl, v ktorom sa očividne cítia ako doma. Na svojom druhom albume City Lights v tomto zvuku nielen pokračujú ale v jednotlivých kúskoch ho ešte obohacujú o nové postupy a nástroje. V speve sa na albume striedajú a dopĺňajú Rose Elinor Dougall a Graham Coxon.
Sám Coxon okrem spevu a gitár prispel na album aj hrou na basu, bicie, klávesy, akordeón a saxofón. Práve ten je akýmsi poznávacím znakom skupiny. O produkciu albumu sa rovnako ako pri debute postaral James Ford, ktorý v minulosti spolupracoval napríklad s Arctic Monkeys, Depeche Mode, Gorillaz a tiež aj na poslednom, comebackovom, albume Blur.
„Druhý album skupiny The Waeve je plný jedinečných, zaujímavých a vydarených skladieb. Je dobré na ňom počuť, ako funguje chémia medzi Grahamom Coxonom a Rose Elinor Dougalls.“
Artové videoklipy tentokrát vystriedali podobne ladené vizuály. Niektoré skladby tiež dostali vizuálnu podobu v podobe záznamu z nahrávacej session.
Vďaka tomu máme možnosť vidieť skupinu v plnej sile a rovnako aj chémiu medzi Coxonom a Dougall, vďaka ktorej je aj druhý album skupiny plný jedinečných, zaujímavých a vydarených skladieb.
