Spevák už predtým experimentoval s elektronickým zvukom a syntetizátormi, no album After Hours vyzerá ako vstup na nepreskúmané teritórium. Po rokoch snahy o zopakovanie melódií svojich prvotných nahrávok, kedy o ňom ešte veľa ľudí nevedelo, sa mu to konečne podarilo.
Po vypočutí prvých troch minút albumu je jasné, že je nežným a prostým vyjadrením speváka The Weeknd, ako sme ho doteraz ešte nepočuli. Retro tanečné prvky idú ruka v ruke so syntetizátormi, ktoré ,,žiaria“ jasnejšie ako svetlá v Las Vegas. Album prináša kombináciu alternatívneho popu 80tych rokov a RnB.
V pesničkách počuť melancholické zvuky a tóny, ktoré navodzujú pocity samoty – spôsobený nefunkčnými vzťahmi v živote speváka. Blúdenie hlasu cez pomalé rytmy, odtiene new age, pohľad do jeho vnútra, a nie nasilu predostreté emócie. Najsilnejším príkladom spomínaných vyjadrení je skladba Showchild, ktorá je autobiografickou anekdotou toho, ako ďaleko je človek schopný zájsť kvôli vlastnému úspechu.
,,Viete v ňom nájsť lásku, strach, priateľstvo, nepriateľov, násilie, tanec, sex, démonov, anjelov, samotu, ale aj súdržnosť, všetko pod jednou strechou.“
Úvodná pieseň Alone Again určuje atmosféru celého albumu, rozpráva o užívaní drog, stave, kedy spevák strácal myseľ a upadal do zlozvykov. Počnúc mysterióznou ambientnosťou a vďaka syntetizátoru, The Weeknd vytvára svojimi temnými textami bránu do jeho vlastnej interpretácie Mesta Hriechu. Zmeny tempa v strede skladby odrážajú zmenu perspektívy pod vplyvom drog a posúvajú vpred príbeh už spomínaných zlozvykov slúžiacich ako rozptýlenie pre zlomené srdce.
Napriek všetkému má spevák natoľko čistú hlavu, aby si bol vedomý svojich chýb, ktoré rozoberá v skladbe Hardest to Love. Vzdáva úctu jemnému drum & bassu, poukazuje na iróniu povzbudzujúceho rytmu, pod ktorým sa skrýva úprimné priznanie vlastných zlyhaní. Opisuje tu šeptom výčitky svedomia z rozpadnutého vzťahu, priznáva svoju vinu a začína preberať zodpovednosť. V text piesne ,,neviem uveriť, že ma ešte chceš,“ sa čuduje svojej priateľke, že sa k nemu chce vrátiť, aj napriek všetkej bolesti, ktorú jej spôsobil. V tejto časti počuť anjelský zbor, ktorý vytvára pocit nádeje, čo je iba jedným z príkladov, aká efektívna je produkcia na celom albume.
Aj keď spieva stále o tom istom – stavy opojenia, samota, zneužívanie žien – kvalita produkcie a vokálov priniesli úžitok. V kompozícii Too Late jeho producent Illangelo zmiešal britský ,,garážový“ štýl, posunul výšky tónov v echu, v duchu skladby Waster Times z albumu My Dear Melancholy. Scared to Live je old school baladou, je preplnená pulzujúcim stupňovaním rytmu, a Repeat After Me mieša psychedelické zvuky upravené syntetizátorom. In Your Eyes pripomína disco a funky 80tych rokov začlenením zvukov syntetizátora, elektronických bicích nástrojov, a saxofónového sóla na záver, ktoré nahral Tomas Jansson, čo bolo bežné aranžmán disco piesní.
The Weekend ukazuje svoju zraniteľnosť, odvracia sa od svojich bežných alkoholových a drogových tém, otvorene hovorí o svojich emóciách, a priznáva sa k svojim zlým rozhodnutiam. Aj napriek živšiemu tempu skladby, jeho síce dreampopové, ale zároveň surové vokály, hlavne z pohľadu textovej zložky, dojímavým spôsobom prezentujú jeho bolesť, a ostávajú hlavným zámerom skladby. Ako skladba postupuje, pocit ľútosti narastá, umelec začína vidieť svoju vlastnú bolesť. The Weekend sa rozhodol umocniť príbeh a emócie tým, že vložil do videoklipu, (ktorý je dlhší ako originálna nahrávka), zvuky zo života a deja.
Heartless, skladba nahratá za pomoci producentov Metro Boomin, Illangelo a Dre Moon, naplnila všetky požiadavky fanúšikov tohto speváka. Rozporuplné texty ako ,,nepotrebujem ženu, žena tá je tá, čo potrebuje muža…snažím sa nájsť tú, čo ma napraví,“ presne zapadajú do jeho imidžu.
Blinding Lights, produkovaná Maxom Martinom, ktorá predstavuje hymnu izolácie a zároveň je ukážkou obľuby popu 80tych rokov, niečo ako retro spomienka. Starboy zlučuje typickú hladkosť speváka s riadnou dávkou synth-popu.
Album uzatvára skladba Until I Bleed Out, v ktorej rozpráva príbeh o zlom drogovom stave ,,som paralyzovaný, neviem vysvetliť, prečo sa bojím, už sa ani nechcem zdrogovať.“ Snímky vo videoklipe, ktoré poháňajú skladbu, sú metaforickým násilím, jeho zničenie je v rukách milenky, ktorú ešte nevie pustiť z hlavy. Napriek tomu, nihilizmus, ktorý podáva, je veľmi ťažkým aj na The Weekend-ove štandardy.
Po vypočutí tak odlišných a nevyspytateľných skladieb na After Hours si musíme položiť otázku: Ako album After Hours zapadá do The Weekend-ovej zlovestnej tvorby? Krátka odpoveď je, že nezapadá, pretože sa vymyká jeho doterajšej kariére.
Článok vznikol za podpory katedry Muzikológie FIFUK.
