Tak ako na papier voľne pohodený verš, na plátno dané abstraktné tvary, tak cez hudbu zhmotnené myšlienky, nápady, inšpirácie, každodenné maličkosti a príbehy pospájané v miniatúrnych motívoch. Taký dadaizmus v praxi. Po dvoch dekádach prichádza kapela Voľne Pohodení so svojím debutom, ktorý je akousi skratkou k nahromadeným nápadom.
Ich (pra)príbeh začína ešte na začiatku deväťdesiatych rokov, kedy Peter Ďurinďák a Milan Miklo založili v Brezne kapelu Nucleus (v Čechách niekoľko zoskupení tohto názvu, pomenovaná aj britská free jazzová formácia), ktorá sa točila okolo kultového breznianskeho klubu Bombura. Život tomu tak chcel, aby sa Peter a Milan oddelili, založili iný band Voľne pohodení, rozpadli sa a po dvadsiatich troch rokoch to opäť skúsili. Pridali sa k nim Tomáš Pristač (vokál) a Honza Gajdoš (bicie nástroje).
Regióny vždy vedeli ozvláštniť našu scénu svojou priamočiarosťou a istou špecifickou melodickosťou, ktorá sa potom v hlavnom meste zmiešala s bohémskou atmosférou. Tak je to aj pri oneskorenom debute pod názvom Voľne Pohodení dnes už bratislavskej skupiny.
Pri čítaní bookletu k nahrávke zaujme deklamácia, že zvukovo, kompozične, textovo sa nechcú upínať k šablónam. Počiatočná nedôvera k takýmto vyhláseniam sa znižuje pri zistení, že jednou z inšpirácií k napísaniu textu Kráľovná, bol spis filozofky Hannah Arendt. Takéto vyznanie väčšinou neprichádza od šablónovitých hard rockových kapiel. Umocnené ešte zaujímavým animovaným videoklipom.
Zrkadlom intelektuálneho vzdoru s odkazom na ďalšiu osobnosť, Jána Patočku, je aj text nasledujúcej piesne Zostaň, kde lyrický ráz domaľuje decentne aranžovaná saxofónová linka. V tom okamžiku sa Voľne Pohodení ešte viac približujú k českej vlne na čele s Garáž Tonyho Ducháčka a im podobným.
Existencialistické aj psychedelické nálady možno počuť aj v skladbách Chodievam a Blato. Harmónie vytvorené na spojení vokáloch a skreslených gitár prinášajú tú surovosť proto punkových kapiel a garážových kapiel zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, postavenú na rafinovaných obmenách a narastajúcej dynamike. Miestami inklinuje k ťažšiemu a hutnejšiemu zvuku vystavanému na riffoch stoner rocku a grungeu ako v kompozícii Čierny dym, kde sa priznáva ako priamy inšpiračný zdroj Mad Season či Alice in Chains.
Album je síce prevažne gitarový, decentne sa zjavujú aj iné zvuky, prevažne klávesové vyhrávky (Zábavná smrť, Utekaj), ktoré zjemňujú aranžmány a prinášajú nadhľad. Zmeny štruktúr sa dejú kratšími prechodmi (Kráľovná, Zábavná smrť), ktoré vás nerozrušia a neprepnú v zmysle zappovského otočenia a celého prekopania celkového tvaru, v rozšírenej piesňovej forme sa udeje zopár zmien. Je to efektívne a poslucháča to unáša k postupnému uvoľňovaniu a rastu hudobného napätia. Kontinuálna línia kapiel Pigúra, Kosa z Nosa (Lietanie), blízko majú aj k tvorbe HT, hoci ich je tempom miernejšia.
Zmieniť a vyzdvihnúť treba aj nie typický rockový vokálny prejav Tomáša Pristača, ktorému sekunduje Peter Ďurinďák (autor hudby a textov). Celkovo sa kapela zameriava na vokály, ktoré sú nositeľom obsahu a dotvárajú farbitosť, ktorá miestami (Nezmysel môjho zmyslu) vybočuje niekde k hravosti osemdesiatych rokov Mike Oldfielda či Gravis v podaní Kornela Kadlubiaka.
Hudba je starosvetská, v tom správnom zmysle, nemôžete čakať od hudobníkov roky si budujúcich vlastný vkus, nadbiehanie trendov. Ich prístup sa opiera o základnú tézu – základom je ovládať hudobný nástroj, potom to musí medzi vami ladiť a naživo šliapať, a keď máte aj niečo, čo chcete zdieľať, tak vtedy nastáva čas príprav k nahrávaniu. Dva roky na ňom poctivo pracovali a bola by škoda, keby ich úsilie v našom priestore zapadlo.
