The Cinematic Orchestra – 19.01.2012 – Majestic Music Club; Bratislava
Existujú kapely, ktoré dokážu preniesť veľkosť svojej interpretácie na pódium. Ale už menej z nich vie ktomu pridať niečo navyše. The Cinematic Orchestra patrí k vzácnemu typu, ktorý dokážu skĺbiť dve podstatné veci vďaka, ktorým nie sú iba kulisou k vizuálu. Perfektná interpretácia, ktorá naživo graduje. Nie je náhoda, že Cinematic sú výkladnou skriňou prestížneho vydavateľstva Ninja Tunes a ich kompozície sú vyhľadávané do filmov a iných projektov.
Hudobníci zo Cinematic Orchestra sú tak všestranný a rozlietaný, že majú mnoho projektov. Má to aj výhodu, keď si môžu
robiť predkapelu sami sebe. V Bratislave sa predstavil so svojim projektom gitarista Grey Reverend s intímnou verziou svojej hudby. Pesničkárstvo bez aranžmánov postavilo tohto hudobníka do inej polohy. Zrazu sa priestor scvrkol na moment ja ty hudba. V Cinematic Orchestra je jeho gitara dôležitou, ale predsa iba súčasťou kompozície. Tu bol na pódiu sám. V závere sa k nemu pridali ďalší hudobníci, čo tvoril plynulý prechod s miernou prestávkou do koncertu The Cinematic Orchestra
Kapela je najsilnejšia v dokonalosti aranžmánoch. Dokonalý súzvuk, ktorý vzduchom niesol všadeprítomnú harmóniu. Tá neprerušovala melodické prvky, ale bola vertikálne nad melodickými tónmi. Rytmika nerušila, ale strojovo s citlivým dôrazom na akcent podporovala harmóniu s melódiou.
Speváčka Heidi Vogel má krásnu hlbokú farbu, ktorá v sebe nesie soulovosť. Z jej hlbokých farebných výšok šli zimomriavky. V skladbách, ktoré nemajú v sebe text Heidi iba unisono sprevádzala nástroje, alebo dotvárala ich imitáciu. Súhra nástrojov bola bezchybná a žiaden muzikant na seba neupriamoval väčšiu pozornosť, aj keď niektorých hráčov ste si naživo lepšie zapamätali, ako iných. Asi to išla ruka v ruke s charizmou osobnosti.
Najväčšou chybou inak bezchybného koncertu bola prítomná atmosféra. Tento typ hudby si najviac vychutnáte sediac so zatvorenými očami vnímajúc „ticho“ hudby. Lenže vypredaný klub tento pôžitok neposkytoval. Tlačiaci ľudia vytvárajúci ruch trochu kazili atmosféru.
Jedenásť skladieb toho večera poskytli aj napriek nekonformnému počúvaniu výnimočný zážitok. Kompozície boli na nerozoznanie od štúdiových nahrávok a naživo boli doplnené o mieru improvizácie, ktorá im dodávala väčšiu hĺbku. Napríklad, keď sa Jason Scinscoe v závere pridal so svojimi mašinami k bubeníckemu sólu. Toto isté počujete aj na nahrávke, ale naživo to bolo s oveľa väčšou intenzitou, ktorá nebola podmienená iba väčšími decibelami. Cinematic predviedli nie vizuálny, ale hudobný zážitok nesúci sa od avantgardného džezu k filmovej hudbe a naspäť.
