Piatkový večer v edinburskom Reid Concert Hall priniesol nezvyčajnú fúziu technológie a hudobného umenia, kde sa umelá inteligencia stala nielen nástrojom, ale aj tvorcom.
Úvodná „Truth Be Told“ od Shama Rahman nás privítala v už konvenčnom štýle, ktorú by sme mohli zaradiť skôr do kategórie ustálenej popovej elektronickej hudby. Skladbu by sme bez problémov vedeli akceptovať aj v programe rozhlasového vysielania.
Ďalšou časťou koncertu bola kompozícia „Glossol AI: Improvisation with neural style transfer“. Predstavila živý proces kompozície s asistenciou umelej inteligencie. Skladateľ Jules Rawlinson sedel na pódiu pred počítačom a v reálnom čase manipuloval s fragmentmi hudobných motívov a zvukov.
Táto exhibícia technologických možností nápadne pripomínala experimentovanie s elektronickou hudbou v programe Pure Data, čo vyvolávalo otázku, či technologický pokrok v AI priniesol skutočne niečo revolučné do zvukového prejavu v kompozícii. Slovami Richarda Straussa by sme sa mohli pýtať: „Poznám tie skladby, ale neviem, čo s nimi, či sa to dá ešte považovať za hudbu?“ Táto otázka možno bežala v mysliach mnohých prítomných – musí hudba vyvolávať trápenie v nepochopení, aby bola považovaná za umenie?
Tretím bodom programu boli „Post-Singularity Songs“ v podaní sopranistky Stephanie Lamprea s elektronickým AI hudobným sprievodom. Robert Laidlow vytvoril dielo s krátkymi spievanými pasážami striedajúcimi sa s rozsiahlymi deklamovanými textami v angličtine a ďalšom, ťažko identifikovateľnom jazyku.
Zaujímavosťou bola netradičná manipulácia a modulácia operného spevu. Samotný text bol generovaný umelou inteligenciou, čo otvára ďalšie znepokojujúce otázky – aké idey chce neľudský tvorca šíriť? K akej filozofii inklinuje? Čo chce divákom odovzdať?
Vrcholom večera bola komorná opera „AI Kaidan: Yūrei (Ghost) of the AI Empire“ s interaktívnymi prvkami pre publikum. Obsadenie tvorilo klavír, husle, violončelo a operní speváci, na ktorých boli kladené vysoké nároky aj na deklamáciu textu. Opera inovatívne využívala digitálne interaktívne rozhrania.
Hudobný štýl sa držal pravidiel rozšírenej tonality známej z európskej hudobnej avantgardy. Išlo skôr o syntézu existujúcich postupov. Poloscénické predvedenie s projekciou na plátno ukázalo speváčku Stephanie Lai a dirigenta Atzi Muramatsu v tradičnom japonskom odeve. Na scéne sa v minimalistickej podobe objavili aj rekvizity.
Príbeh opery sa odohrával v roku 2100 v Japonsku, kde sa prelínajú stredoveké tradície s pokrokovými AI technológiami. Opera čerpala inšpiráciu z japonskej povesti Yotsuya Kaidan a prepájala ju so sci-fi operným svetom, kde sa prelína AI, ľudská kreativita a japonský folklór v príbehu o láske, zrade, digitálnych dvojníkoch a digitálnej nesmrteľnosti.
Dej sledoval britského podnikateľa menom Jacob (baritón), bývalého CEO Britain’s Commonwealth AI, ktorý sa snažil obnoviť svoje padlé AI impérium. V príbehu vystupovala aj Oiwa (lyrický soprán) – šarmantná milionárka druhej generácie, dedička japonského Shogun AI, a Ohana (mezzosoprán) – ambiciózna podnikateľka poháňaná žiarlivosťou.
Príbeh dopĺňala Rozprávačka (soprán) ako vševediaca bohyňa. Výkony interpretov boli veľmi kvalitné a interpretačne presvedčivé. Technológia pomohla aktívnejšie zapojiť divákov do samotnej opery. V závere opery sa mohli pomocou svojich mobilov rozhodnúť, či Oiwa pomstí svoju smrť, alebo odpustí.
Celkovo možno povedať, že príchod umelej inteligencie nezaznamenal výrazné zmeny v štýle hudby, skôr preberá formy a štýly z minulosti. Dehumanizácia hudby je však reálna – postupne ľudskú duševnú prácu nahrádza človekom vytvorený nástroj.
Nebezpečenstvo spočíva v tom, že už aj tak slabo ohodnotených interpretov a skladateľov môže nahradiť AI, podobne ako pri príchode reprodukovanej hudby, keď prišli o angažmán mnohí neprofesionálni hudobníci.
