autor: Daniel Hevier ml.; fotografie: Octopus promotion; interpreti: Alice Cooper & Band; Black Stone Cherry; 15.09.2019; Incheba Expo Aréna, Bratislava
Ubehlo desať rokov a čas sa akoby ani nepohol. Nielen preto, že šou amerického speváka Alica Coopera sa takmer nemení, ale ani jeho prejav nestarne. Do Bratislavy sa Cooper vrátil ako sedemdesiatjeden ročný umelec, o ktorého je stále záujem.
Istotne dokázal svojou šou kedysi viac šokovať. Termínom shock rock ho onálepkovali novinári a on túto vizitku s patričnosťou hrdosťou nosil celú svoju kariéru, ktorá šla kaskádovito ako na horskej dráhe. Raz bol hore, raz dole, ale vždy sa vedel vrátiť v ten správny čas, aby dokázal držať krok s mladšími kolegami a ukázal im úsvit tvrdej rockovej hudby.
Mimoriadne plodné autorské obdobie v posledných rokoch (dva štúdiové albumy, dva živé albumy, dve nahrávky s Hollywood Vampires) potvrdil európskym turné s americkou skupinou Black Stone Cherry. Kvarteto stonerov vystúpilo aj v bratislavskej Inchebe, kde sa zišlo okolo tritisíc tristo ľudí. Ich účasť potešila nielen priaznivcov, ktorých tu majú dostatok, ale aj tých, ktorí už nechcú chodiť na predkapely s unifikovaným a nič nehovoriacim prejavom.
Osemnásť rokov existencie stvrdených šiestimi nahrávkami sa prejavilo na zohratosti a vyhratosti s dôrazom na spoločné vokály – vrátane bubeníka Johna Freda Younga s presným a silným úderom, ktorý ešte zvládal popritom niekoľkokrát pri prechodoch vyhadzovať paličku do vzduchu. Tvrdšia podoba ZZ Top príjemne prekvapila nadrilovanými riffmi, medzi ktorými bol priestor aj na improvizáciu. Pôsobili uveriteľným dojmom, že si turné s Alicom Cooperom naozaj užívajú, hoci o fanúšikov už nemusia tak bojovať ako na začiatku svojej kariéry.
Uznanlivo im prikyvovali aj staršie ročníky, medzi ktorými sa motalo hromada mladých ľudí – veľa z nich dievčat. Žiadne prekvapenie, veď takáto melodická hudba ich priťahuje už od počiatkov rock and rollu, čo glam rock a hair metal dotiahol do extrémov. A Cooper si to uvedomuje a hneď na úvod zaradil pieseň Feed My Frankenstein so skrytou metaforou na mužské libido. Táto sebairónia vychádza z vaudeville predstavení, ktorými sa inšpiroval pri forme svojich vystúpení.
Spočiatku pracoval iba s rozličnými bizarnými rekvizitami až sa tieto podnety rokmi hromadili a výsledkom je veľkolepá šou, ktorú mu do Bratislavy priniesli na siedmich kamiónoch. Hoci Cooper nie je ten typ umelca, ktorý by na svojich fanúšikov šetril, stále sme mali pocit, že v Amerike hrá výpravnejšie koncerty.
Tých divadelných vstupov bolo nakoniec len niekoľko – od zväčšeného Frankensteina cez mŕtvu nevestu, ktorú zahrala Cooperova manželka a bývalá členka kapely Sheryl Goddard – až po slávnu scénku zabitia zmutovaného bábätka kríženého s vlkolakom (Dead Babies) a následnú popravu speváka na gilotíne (I Love The Dead). K tomu ešte prirátajme niekoľko kostýmov a rekvizít, za ktorými stáli kulisy strašidelného zámku. A to bolo všetko. Ale vôbec to nevadilo. Väčší priestor dostala hudba, ktorá je niekedy pri podobných veľkých produkciách až na druhom mieste. Nešlo sa od scénky k scénke, ako to napríklad robí Kate Perry či Madonna, ale v ucelenej kolekcii piesní reprezentujúcu prierez kariérou Alica Coopera.
Základ Cooperovej hudby je v bluesových koreňoch, silno zapustených v hard rocku, ktorý potom už viac menej iba varioval. Z pätice sprievodných muzikantov najviac vytŕčala gitaristka Nita Strauss, ktorá spolu s druhým gitaristom Tommym Henriksenom, prinášala gitarovými skresleniami aj náznak psychedeliky z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Poctu starej gitarovej hudbe možno počuť aj v Cooperovej druhej kapele Hollywood Vampires, nepriamu citáciu v jeho sólovkách, z ktorých čerpali také mená ako Slipknot, King Diamond, Rammstein, Kiss, AC/DC a mnohí ďalší.
Alice Cooper pravdepodobne už nenamúti veľa vôd v globálnom predaji albumov, ale faktom zostáva, že vie stále odohrať plnohodnotný koncert s veľkou vervou a energiou. V porovnaní s takým Ozzy Osbournom je mladíkom, ktorý nemá problém behať po scéne, vcítiť sa do svojej role a ešte k tomu všetkému spievať. Bez toho, aby náročnejšie časti museli odspievať sprievodní muzikanti.
Vidno na ňom, že sa hudbou baví a stále ho baví naživo hrať. Čo sa príliš nemení je forma tohto obsahu. Dá sa však na to pozerať aj z pohľadu, že si Alice Cooper stále drží svoju úroveň. A že robí tú istú šou už roky? Vôbec to nevadí, ak to ľudí ešte stále baví a stále sa nájdu noví fanúšikovia, ktorí to chcú vidieť. Mimochodom asi dvadsať ľudí si chcelo predĺžiť zážitok z koncertu a zaplatilo „symbolických“ 666 eur za stretnutie so svojim idolom. Tomu sa povie hudobný fanatizmus.
